FAMA art, Spišská Nová Ves 2014. 56 str. Viaz. Il.

Štvrtá kniha básnika a spisovateľa, plná veselých básničiek najmä o cirkuse a zvieratkách je určená mladším čitateľom. S veselými ilustráciami Ivany Pančákovej je zábavným čítaním  nielen pre deti od 8 do 13 rokov, ale aj pre ich rodičov.

Tomáš Repčiak (1972)

Žije v Spišskej Novej Vsi, venuje sa poézii, próze, publicistike, tvorbe pre rozhlas i tvorbe piesňových textov.

Je autorom rozhlasového kabaretu Pánska jazda (SRo, marec 2003 – január 2005) a autorom zábavnej relácie Vlak (SRo apríl 2008 – december 2009).

Debutoval knižkou krátky humorných próz s názvom Zo života Karčiho Vešeľaka (FAMA art, Spišská Nová Ves, 2013), v tom istom roku vydal jej pokračovanie Na krok od raja (FAMA art, Spišská Nová Ves 2013), Tajomstvo kľúča (FAMA art, Spišská Nová Ves 2014), Robte cirkus! (FAMA art, Spišská Nová Ves 2014), Na vydaj (FAMA art, Spišská Nová Ves 2015) Zobrané z PC (FAMA art, Spišská Nová Ves 2018) Vyčítanky (Vlastným nákladom, FAMA art, Spišská Nová Ves 2018) Čítanky (Vlastným nákladom, FAMA art, Spišská Nová Ves 2019).

Nebojme sa robiť cirkus

Tomáš Repčiak: Robte cirkus (FAMA ART, Spišská Nová Ves, 2014)

Možno, že je náš život naozaj iba nikde nestojaci cirkusový karaván na púti púšťou, na ktorej sme stratili kurz a naše zastávky plnia len symbolicky reprezentačnú funkciu pre poryvy duše vznešené. Možno, že pri tej bludnej ceste aj dnes čakáme, že nás zas ako kedysi vyruší známy mamin hlas  volaním na večeru (str. 23). Možno, že to nie je púšť, ale lúka plná bielych čerstvo rozvešaných plachiet akoby vystrihnutá z kľúčovej scény filmového spracovania Máchovho Mája, ktoré z ničoho nič pokropia mapy rýchlo striekajúcej krvi. Možno, že je to len naničhodné celoživotné čakanie bĺch na Dunča, kým pôjde okolo (str. 37). A možno, že je náš život len jednoduchá hra, v ktorej však neplníme funkciu hráčov ale kociek. Hádžeme sa, kopeme nohami, robíme krik… ako šmiešni štrýkovia štrašiplaši (str. 15).

Možno, že sme tu len preto, aby sme na vlastnú tabulu rasa vlastným spôsobom zapísali malý štek (str. 24), pár udalosti, ktoré (k) nám patrili počas kúska nám vymeraného času. Skôr než zbehne deň a začneme sa tešiť na ďalší sen (str. 17). V každom prípade je to však len naša tabuľa a my sme sklári, ktorí v neustálom zmätku, chaose a zhone (str. 18) nepretržite fúkajú do horúceho skla myšlienok (ktoré tu po nás snáď zostanú)  až kým ho nepretvoria na tie najfantastickejšie tvary.

Sme vraj stroje na výrobu reality. Robme teda, spolu s Tomášom Repčiakom krik, vyskakujme z trampolíny, váľajme sa v ťažkých mrakoch, posielajme depeše (str. 23), vyrábajme realitu napríklad vo veršoch, opäť hľadajme náš detský svet, z ktorého sme zdúchli (str. 23) až kým nás niekto nestrčí za plot (str. 25). Dovtedy aj potom robme cirkus, parádny cirkus, akého tu niet (str. 5). Zapíšme, čo sme videli a stratili, počuli a prežuli, alebo aspoň prežili. Vráťme sa na začiatok, do divých snov (str. 17), kým je ešte čas. Snívajme o nohách, ktoré by sa navzájom predbiehali a ktoré by nám šli aspoň tak, ako Tomášovi Repčiakovi básne (str. 26). Takto sa najskôr ospravedlníme sami pred sebou, že naše šapitó je bez detí prázdne, že v ňom každý  náš sen márne skáče a zbytočne aj vyletí (str. 45). Že celú dospelosť vlastne len márne čakáme na chvíľu, keď sa bláznivo rozbehneme k chladničke, aby sme si doplnili palivo (str. 8). Že sa už dávno nebojíme ničoho, ani strašidiel, ktoré sa (na rozdiel od nás) boja stále, v lete, v zime, / čoho sa my už / dávno nebojíme (str. 35).

Tomáš Repčiak má s drezúrou koní z detstva vlastnú unikátnu skúsenosť. Dokázal ju, ako úspešný autor z literárnych súťaží z polovice 90-tych rokov, jedinečne pretaviť nielen do rozhlasového kabaretu Pánska jazda či rozhlasovej zábavnej relácie Vlak, ale aj do troch kníh próz „pre dospelých“ (Zo života Karčiho Vešeľaka, Na krok od raja, Tajomstvo kľúča) a aj keď sa, priznajme si, v básňach deťom v knihe Robte cirkus nevyhol mentorovaniu (pars pro toto:  …veď celá pravda, tá je v tom, nič nerieš s prázdnym žalúdkom na strane 19), mentoruje spôsobom, ktorý je príťažlivý pre všetky deti, teda aj pre tie dospelé. Pri tom všetkom však v sebe stále nosí nielen svet koní, ktorým dobre preskakuje (str. 27), ale aj duchov z lampy a Mlčocha, z času, ktorý tiká (str. 35). Vlastným spôsobom reflektuje svet Indiánov i kovbojov, ktorí hľadia na rušeň, ako nakluše (str. 29) i svet slečien s nosom v nebi, ktorý si rozbijú o obyčajnú zem a ktoré vlastne ani nie sú slečnami, ale žirafami. To všetko v matne farebnom ale ilustračne presnom cirkuse farieb Ivany Pančákovej, ktorý si (v prípade potreby) môžeme na počkanie premaľovať sýtejšími pastelkami alebo ho aspoň (spolu s knihou) nakloniť k slnku, aby sa rozžiaril pod jeho lúčmi.

Pocit nedostatočného nasýtenia veršami, obrazmi, maľbami i témami však nie je kontraproduktívny. Naopak, núti nás čítať knihu neustále dookola až kým nezistíme, že principálovi, ktorého nik vážne nebral sa splnil sen z detstva a nie je to sen hocijaký, ba ani zábava z hókusu, pokusu (str. 5), a  že naozajstné fakty sú v tejto knihe dobre schované za ľahkú masku plynulo plynúcich veršov a že jej letmé čítanie je ako kanár na dva sety (str. 39). Je to naozaj veľký cirkus, je to rýchlo plynúca knižka plná nápadov, ktoré oceníme až pri treťom podaní, matný svet čistých kresieb a reálne nereálnych podprahových snov, ktoré sú formálne spútané ale obrazne nekonečné. Je to svet ľahkých veršov na belasom podklade (zrejme) neba. Je to svet principála, ktorému sa v hlave na päťdesiatich stranách, cez tridsať sedem básní a osemnásť kresieb rozprestiera ten najlepší cirkus na svete. Sú to hádanky s jasnými riešeniami na prvý pohľad, ktoré sa nakoniec vždy ukážu ako mylné.

K detstvu sa všetci vraciame stále, ale k dobrým knihám o ňom len zriedka a so zväčšujúcim sa časovým odstupom čoraz menej a menej. Domovská stanica knižných prejavov už etablovaného spišskonovoveského autora Tomáša Repčiaka, teda vydavateľstvo FAMA art (ďalšieho etablovaného spišskonovoveského autora, Jána Petríka), dobre vsadila na jazdca, ktorý vie (v dobrom slova zmysle) jazdiť  ako pominutý, na rovinke, do zákruty (str. 8). Jednoducho, ktorý vždy ide na plný plyn a nedokáže prestať (str. 8). Ako Nebojsa, ktorý nakoniec vždy príde na chuť pravde, ktorá čaká v strachu (str. 30).

Jozef Puchala, Literárny týždenník 13 – 14/2016

Veľký cirkus

Som principál a vítam vás dnes v kruhu

rodičov, priateľov cirkusu!

Som principál. Nenájdeš takú druhú

zábavu z hókusu, pokusu.

Som principál, no nik ma vážne nebral,

nik nepočúva rozkazy.

S koňom sa ťahá vyblednutá zebra,

artista hrazdu pokazil,

v jazyku piercing nosí chameleón,

panter má melír do biela,

klaun plače, žmurká veľký neón,

na bubon vyšla kapela.

Som principál a splnil sa mi práve

dávny sen ešte z detských liet –

byť principálom, čo má cirkus v hlave,

parádny cirkus, akého tu niet.

Bobo

Pod posteľou Bobo spáva,

strašiak Bobo Kradmý,

zo svetla ho bolí hlava,

preto vstáva za tmy.

Všetkého sa Bobo bojí,

čo sa kreslí bielou,

preto žije v nepokoji

a krčí si čelo.

Pomôžme mu, kamoškovia,

maličkosťou hoci –

spravíme mu veľkú párty

za polárnej noci:

čierna kola v temnej čaši,

tmavá čokoláda.

Boba nesmieš bielou plašiť,

keď jej opak hľadá.

Sťahoval sa Bobo v tichu

z kútov spod postele.

Pólu vládne na nočníku

a cíti sa skvele!

Štrašiplaš

To je kráša, to je kráša,

štretnúť štrýka štrašiplaša!

Štrašidelne štále šušle,

ako piešok, ako mušle.

Chýbajú mu predné žuby,

šepká, že všetko Š ľúbi.

A ten štrýko vlaštne ja šom.

Keď ša naštvem, aj štrašidlá

ujdú š plašom.

Ja šom šuper, ja šom váš

šmiešny štrýko štrašiplaš.