Kniha

Mária Jankalová-Vaškovičová

Smädné studne

ISBN 978-80-89717-09-05

Tretia zbierka básní, v ktorej autorka nadväzuje na osobnú jemnú lyriku svojej predchádzajúcej poézie. Tematicky sa orientuje na rodný kraj, na spomienky a vzťahy k najbližším osobám, s ktorými v ňom žila, i na terajšie rodinné väzby.

5,00 

145 x 160 mm

169 g

Mária Jankalová-Vaškovičová

Smädné studne

ISBN 978-80-89717-09-05

Tretia zbierka básní, v ktorej autorka nadväzuje na osobnú jemnú lyriku svojej predchádzajúcej poézie. Tematicky sa orientuje na rodný kraj, na spomienky a vzťahy k najbližším osobám, s ktorými v ňom žila, i na terajšie rodinné väzby.

5,00 

145 x 160 mm

169 g

FAMA art, Spišská Nová Ves  2017. 70 str. Viaz., Il.

Tretia zbierka básní, v ktorej autorka nadväzuje na osobnú lyriku svojej predchádzajúcej poézie.

Tematicky sa orientuje na rodný kraj, na spomienky a vzťahy k najbližším osobám, s ktorými v ňom žila, i na terajšie rodinné väzby. Jej poetika je založená na jemnej lyrickej, zväčša prírodnej metafore, ktorou citlivo, ale dynamicky zachytáva svoje spomienky i realitu vnútorného, osobného sveta. Aj preto má silu zovšeobecnenia privátnych úvah a postrehov, čím dokáže byť bytostne blízka každému vnímavejšiemu čitateľovi.

Mária Jankalová-Vaškovičová rod. Zimermanová (1962)

Žije v Gelnici. Publikovala v Novom slove mladých, Slovenských pohľadoch, Romboide, Dotykoch, Literárnej prílohe Smeny, Literárnom týždenníku, v zborníkoch Východoslovenského vydavateľstva a v zborníkoch Spišského literárneho klubu.

Vydala zbierky básní Zastávka na znamenie (Bratislava, Smena 1990), Napospas vetru, vode (Levoča, Modrý Peter 1996).

K Haľamovej subtílnej poézii má blízko aj Mária Jankalová-Vaškovičová, ktorá svoju druhú zbierku Smädné studne (FAMA art) založila na jednoduchom koncepte, krúži okolo svojich tém a obmieňa dookola tie isté motívy – studňa, voda, rieka, pamäť, smäd, spoveď atď., ale pridružuje k nim nové odtiene. V prvom z dvoch cyklov Dná sa vyrovnáva so strácaním blízkych, zabúdaním a osamievaním (Husle, Mamča). Osviežuje si drobné životné spomienky, rituály, zvyky a výjavy z vidieckeho života (lúpanie kukurice, Zabíjanie kohúta) a práve voda napája smädnú studňu pamäte. Druhý cyklus Vietor trošku čerí hladinu stojatej vody a prináša nádej na nový začiatok (Žena, báseň s incipitom Nejde o strom), obrátenie sa k prítomnosti a pretváranie samoty. A aj keď sa už objavujú myšlienky na smrť, jej zbierka je prejavom dôvery v život. Jankalová-Vaškovičová nesentimentálne rozvažuje o životných ťažkostiach, jej obraznosť je tradičná a priezračná, verš je voľný so sporadickými asonanciami.

Navrátil: Slovenská poézia 2017 (Romboid č. 5-6/2018, str. 87)

xxx

Tak prenikavo sneží pokoj,

že ťa mám na krajíčku.

 

Už môžeš.

Už sa mi pravda nezahmlieva.

 

Na dlani

jedna, čisto biela.

 

Od mala.

 

Pán Boh nám pomáhaj!

 

Bútľavá

Prišla som

 

a ty s hlavou pod vodou

vyzrádzaš tichu

moje tajomstvá.

 

Všetci,

čo už nie sú,

kráčajú smädní

po dne tvojej rieky.

 

Vkladám sa pod kôru,

bežím po oblúku chrbta

za otcom.

 

S džbánkom živej vody,

aby ešte bol.

 

Husle

Tatuš hral po krčmách,

keď si už jeho ruky

nenašli miesto.

 

Preto nie som

struna ani slák.

 

Iba vo mne dunia

jeho vymyslené piesne,

 

keď nesiem poleno

z javorového dreva

a ono mi v prstoch

začne spievať.

Mohlo by vás zaujímať