BÁSNICKÁ ZBIERKA: Ján Petrík nakladé svetlo do octu

Ján Petrík sa na slovenskej literárnej scéne pohybuje už štvrté desaťročie. Svojou tvorbou sa presadil na viacerých celoslovenských literárnych súťažiach. Vydal zbierku poézie Tri knihy nepokoja.

Bratislava 19. októbra (Teraz.sk) – S novou básnickou zbierkou Nakladanie svetla do octu nadväzuje Ján Petrík na témy domova, vzťahov, lásky. Všetky však akoby získali pridanú hodnotu životnou skúsenosťou a dlhodobými aktivitami na našej literárnej scéne, ktoré vyústili do založenia vydavateľstva a vydávania kníh.

Satirický naturel Petríka cítiť v obrazoch o civilizácii „uväznenej v krátkych mejloch“ a „zomierajúcej v rýchlych statusoch“, vedľa Boha, ktorý nemá čas lebo v našom každodennom Matrixe „podniká“ .

Autor dokazuje, že poézia je práca na celý život, že v každej životnej etape má tvorba svoje témy a že pokojne sa tie témy nemusia ani meniť, stačí ak sa autenticky zmení uhol pohľadu.

Petríkove básne zaujmú originálnou metaforou i všadeprítomnou tematikou ľudskosti. Hľadaním človeka v sebe, v nás, v spoločnosti, v miestach mladosti, v civilizačných zmenách, v nástupe technológií. Jednoducho, vo svete, ktorý sa tak rýchlo mení, že nie je čas nájsť uspokojivé odpovede na to, či sa naozaj mení aj človek alebo je len pozícii diváka v Matrixe.

Jeho miesto je nezastupiteľné pri organizácii literárneho života predovšetkým na Spiši, kde založil a desaťročia vedie Spišský literárny klub. Poéziu hodnotí ako porotca viacerých literárnych súťaží.

Daniel Forgács

__________________________________________________________________________________

Nakladanie svetla do octu (FAMA art) Jána Petríka je na prvý pohľad veľmi zaujímavá zbierka. Autorova remeselnícka finesa je na vysokej úrovni a miestami pripomína poetiku Miroslava Válka či možno skôr Jozefa Mokoša – musel som dlhšie rozmýšľať, kým som prišiel na to, prečo intuitívne v porovnaní s týmito dvoma básnikmi z toho vychádza Petrík v oboch prípadoch horšie. Problémom je to, že básne zbierky často nikam nesmerujú, autor volí ako výstavbový princíp reťazenie obrazov, ktoré sú do textov nadhodené nezriedka anaforicky, teda začínajúc tým istým segmentom, čo po niekoľkých použitiach pôsobí repetitívne. V celej svojej šírke potom básne pričasto predstavujú iba sled (hoci vydarených) obrazov, ktorých spojenie však neposkytuje takú pridanú hodnotu, akú by čitateľ mohol očakávať. Vo výraze cítiť isté príliš poetické staromilstvo, čo v súčasnosti už pôsobí veľmi nefunkčné – akceptovateľné sú potom zväčša tie texty, kde je táto poetickosť vyvažovaná hravosťou cez (dô)vtipné obrazy alebo slovné hračky. Inak sa to môže zvrhnúť na melodrámu, pričom priťažujúcou okolnosťou môže byt aj nadužívanie takých konotačne stabilizovaných (ba až lexikalizovaných) výrazov ako „jeseň“ alebo „anjeli“. Samozrejme, treba povedať, že zbierka má aj veľmi dobré básne, k tým najlepším podľa mňa patrí Korešpondencia (s. 11) a Čakanie (s. 32) – aby som to zhrnul, jednotlivo vedia texty zaujať a azda i nadchnúť (no možno len v nich spomínaný objekt túžby), ako celok však Nakladanie svetla do octu nenadchýna.

Matúš Mikšík: Ge-ne-ruj-ten-text-! – Nedebutová poézia 2017

(Knižná revue 7 – 8 2018, str. 33)

__________________________________________________________________________________

K určitému zmiereniu dochádza vo svojej druhej (respektíve štvrtej) knihe Nakladanie svetla do octu (FAMA art) Ján Petrík. Sled obrázkov sa orientuje najmä na tematické okruhy ako láska, príroda, sociálne problémy či napätie vo vzťahu k Bohu. Trápi ho faloš vo vzťahoch, ich nenaplnenosť a sklamané očakávania a s pribúdajúcim vekom pociťuje krátenie sa času a pominuteľnosť života. Zostáva mu skepticizmus, ale dospieva k určitému vyrovnaniu, pretože utrpenie je neodvratným osudom všetkých ľudí (Dedenie, Prikázanie). Zbierke však chýba výraznejší kompozičný zámer. Jeho jazyk je tvrdý, neuhladený, zadŕhavý, chvíľami hovorový; narúša prirodzenú syntax, využíva elipsy, ktorými dosahuje náznakovosť.

Martin Navrátil: Slovenská poézia 2017 (Romboid 5 – 6 2018, str. 87)