FAMA art, Spišská Nová Ves 2020. 40 str. Il. Viaz.

Vydané s finančnou podporou FPU

Poviedka známej talianskej spisovateľky pre deti a mládež, nositeľky ceny Najlepší spisovateľ roka 2003, Andersenovej ceny Detský svet (Adalbertov denník, 1985; Túlavé psy, 2000) a iných významných ocenení.

Netradičný príbeh vhodný pre deti od 13 rokov jednoduchým, pútavým a nenásilným, spôsobom hovorí o tom, ako malá Agátka vníma násilie, s ktorým sa stretáva doma i v svojom okolí a prekonáva ho vďaka svojej obrazotvornosti, ale aj priateľom; líške, bábike a kocúrovi.

Angela Nanetti,

talianska spisovateľka pre deti a mládež sa narodila 8. novembra 1942 v mestečku Budrio v provincii Bologna. Študovala stredovekú históriu, dlho pracovala ako stredoškolská učiteľka v Pescare. Venovala sa aj výskumno-pedagogickej činnosti, publikovala množstvo zaujímavých a odborne vysoko hodnotených didaktických projektov pre stredné školy.

Ako spisovateľka pre deti a mládež debutovala knihou Le memorie di Adalberto (Adalbertov denník). Od roku 1995 sa naplno venuje len spisovateľskej činnosti. Napísala viac ako dve desiatky kníh. Najväčší úspech jej priniesla kniha Môj dedko je čerešňa (Mio nonno era un ciliegio). Od roku 1998 vyšla v preklade v dvadsiatich štyroch krajinách.

Je čestnou členkou Národného zväzu spisovateľov Talianska, získala mnohé významné domáce i medzinárodné ocenenia. V roku 1985 Andersenovu cenu Detský svet za knihu Adalbertov denník, v roku 2000 za knihu I Randaggi (Túlavé psy). Bola finalistkou súťaže Jugenliteratur Prizze 2002, v roku 2003 získala cenu Najlepší spisovateľ roka.

Rozprávka, či realita?

ANGELA NANETTI: Agátka, Líška a Čierny muž

Preklad Daniela Lozanová. Ilustrácie Jarmila Lehoczká Spišská Nová Ves., FAMA art, 2020

Angela Nanetti, autorka útlej knižky Agátka, Líška a Čierny muž, je talianska spisovateľka pre deti a mládež. Študovala stredovekú históriu, dlho pracovala ako stredoškolská učiteľka, venovala sa aj výskumno-pedagogickej činnosti, publikovala množstvo zaujímavých a odborne vysoko hodnotených didaktických projektov pre stredné školy. Ako autorka pre deti a mládež debutovala knihou Adalbertov denník (Le memorie di Adalberto). Od roku 1995 sa naplno venuje len spisovateľskej činnosti. Napísala viac ako dve desiatky kníh. Najväčší úspech jej priniesla kniha Môj dedko je čerešňa (Mio nonno era un ciliegio). Od roku 1998 vyšla v preklade v dvadsiatich štyroch krajinách. Je čestnou členkou Národného zväzu spisovateľov Talianska, získala mnohé významné domáce i medzinárodné ocenenia. V roku 1985 Andersenovu cenu Detský svet za knihu Adalbertov denník, v roku 2000 za knihu Túlavé psy (I Randaggi). Bola finalistkou súťaže Jugenliteratur

Prizze 2002, v roku 2003 získala cenu Najlepší spisovateľ roka. Tento dlhší úvodný vstup k recenzii je motivovaný tým, že Angela Nanetti si zaslúži väčšiu pozornosť našich vydavateľstiev i čitateľov, pretože jej tvorba je výnimočná a z mnohých dôvodov zaujímavá.

Knihu Agátka, Líška a Čierny muž; podobne ako predchádzajúce knihy Angely Nanetti, ktoré na Slovensku doteraz vyšli, preložila do slovenčiny Daniela Lozanová, ilustráciami ju na vysoko profesionálnej úrovni dotvorila Jarmila Lehoczká. Netradičný príbeh knižky, ktorú vydavateľ odporúča pre čitateľov od trinástich rokov (hoci v talianskom origináli je určený deťom vo vekovom rozpätí 7 – 8 rokov), jednoduchým, pútavým a nenásilným spôsobom hovorí o tom, ako malá Agátka vníma násilie, s ktorým sa stretáva doma i vo svojom okolí, a prekonáva ho vďaka svojej obrazotvornosti, ale aj s pomocou svojich priateľov: líške, bábike a kocúrovi.

Kto je Agátka, kto je Líška a kto je Čierny muž? Agátka je súčasné obyčajné dieťa, ktoré je konfrontované s konfliktom a nekomunikovaním rodičov, ale aj s prítomnosťou nekomunikovania v širšom kontexte. Čierny muž je mužská postava – otec a zároveň i lovec. Kamarátka Líška je imaginárna priateľka; kamarátka, pomocníčka Agátky v jej osamotenosti a ťaživej situácii. Je to v podstate mamin kožušinový golier (kúpený jedného dňa na trhu) – a Agátka sa mu zveruje so svojimi tajomstvami, obavami a nepochopeniami. Dievčatko sa v určitom okamihu rozhodne utiecť z domu, chce odísť žiť s líškou do lesa príbehov, a uniknúť tak škaredým veciam svojho reálneho sveta: okrem nepredvídateľného otca aj ďalších dospelých, ktorí napríklad nechápu, že líška je dobrá bytosť, úplne iná ako tá, ktorá sa tradične zobrazuje v rozprávkach ako prospechárska a prefíkaná podvodníčka. Ale je s príbehom všetko tak, ako sa zdá? Je možné čítať a vnímať ho takto prvoplánovo? Veru nie. Je potrebný istý „maloprincovský“ pohľad na dianie, na situáciu, na to, čo sa na niekoľkých stránkach knihy náznakovite a symbolicky deje. Príbeh sa odohráva takmer výlučne v dialógu medzi hovoriacim líščím kožušinovým golierom a malým dievčatkom: líšku zabil lovec, „Čierny muž“. Líška bola nútená opustiť svoj domov, les príbehov, kde sú všetky zvieratá skvelými rozprávačmi a slová sa vtipne zamotávajú do konárov stromov, medzi trávu, vrhajú sa do vôd riek a potokov. Po nejakom čase strávenom na krku lovcovej manželky už líška dlho oddychovala na trhu medzi starými predmetmi, a práve tam ju našla Agátka, ktorá si potom z Líšky urobilo svoju dôverníčku. Finále príbehu otvára záblesky nečakaného svetla, všetko to bol, chvalabohu, len sen…: „Naozaj? To bol naozaj strašný sen. Ako sa skončil?“ „Skončil sa tak, že Líška mi rozprávala jednu rozprávku, veľmi peknú, ale už si nespomínam akú.“ „A čo ja? Zostal som Čierny alebo som sa zmenil na dobrého muža?“ opýtal sa otec a pohladil dievčatko po vlasoch. „Neviem, sen sa skončil. Povedz, ocko, čierni muži naozaj existujú?“ Koniec knihy prekvapivo vracia Agátkin jemný a zložitý príbeh do snového rozmeru – prostredníctvom textu si však čitatelia dokázali zhromaždiť cenné poznatky a zamyslieť sa nad mnohými aspektmi sveta detí a dospelých. Sú nimi napríklad psychické a fyzické násilie mužov voči ženám, liečivá sila príbehov a rozprávania, priateľstvo a vzájomnosť so svetom zvierat, boj proti stereotypom, rúcanie predsudkov.

Angela Nanetti vie, ako sa vyrovnať s náročnými, niekedy veľmi ťažkými a ťaživými problémami, a to otvoreným, jemným a symbolickým jazykom. V tejto útlej knižke, ktorá je pozoruhodná aj krásnymi ilustráciami, príbeh Agátky nadobúda jemné tóny rozprávky, v ktorej Líška hrá rolu magického pomocníka. Ako je všeobecne známej v rozprávkach sa riešia dôležité a veľké veci a je to zároveň možnosť, ako sa o nich s malými deťmi porozprávať. Táto knižočka na to dáva krásny priestor a mnohé podnety. Angele Nanetti sa podarilo vyrozprávať tému násilia v rodine i v širších súvislostiach, pričom však zostáva v emotívnom nastavení veľmi intenzívna, citlivá a jemná. Rovnaká intenzita a jemnosť je i v obrázkoch J. Lehoczkej. Tak isto ako z textu z nich sála citlivosť, každej postave dodávajú jemný nádych tajomnosti a zároveň pokoja.

Eva Vitézová

Romboid č. 2/2021

Líška nemá meno. Volá sa jednoducho Líška a hotovo. Pohodlne s vystretými labkami si vylihuje na zemi. Líšky nezvyknú ležať v tejto polohe. Snáď iba líšky, ktoré nosievajú ženy ovinuté okolo krku, aby boli krajšie. Vysvetlila jej to mama.

Stretli sa jedného dňa na trhu. Na starom pulte sa váľalo veľa rôznych kožuchov: Líška uprene hľadela na dievčatko a žmurkala sklenenými modrými očami. Agátka sa od nej nevedela odtrhnúť.

„Kúpme ju,“ prosila mamu.

Líška neprestávala civieť. Darmo sa Agátka snažila pozerať inam, všetko márne. Líščie oči ju neustále priťahovali. Konečne Agátka všetko pochopila, Líška ju chce.

„Kúpme ju, prosím.“

Nuž, mama líšku kúpila, aby si ju položila na nový kabát.

Bolo jej celkom dobre. Pokojne si hovela v maminej skrini, na kabáte a dievčatko ju navštevovalo každý deň. Jej kožuštek bol mäkulinký, voňal maminou vôňou, preto ho Agátka často hladila a túlila sa k nemu. Jedného dňa, keď musela zostať sama doma, opýtala sa mamy, či si môže vziať líšku do svojej izby, aby mohli byť spolu.

„Ďakujem,“ povedala na to Líška. „Už som sa v skrini príšerne nudila.