Kniha

Daniela Dubivská

Vinná z mlčania

ISBN 978-80-89717-18-7

Tretia zbierka poézie, ktorá je prirodzeným pokračovaním osobnej lyriky autorky z predchádzajúcich zbierok odrážajúce jej nové osobnostné i poetické zrenie v otvorenejšej metafore. Jej poetika spočíva v dynamike a metaforickej osobitosti vyjadrovania, čo jej veršom dáva rozmery oslovujúce najmä náročnejšieho čitateľa.

5,00 

150 x 150 mm

191 g

Daniela Dubivská

Vinná z mlčania

ISBN 978-80-89717-18-7

Tretia zbierka poézie, ktorá je prirodzeným pokračovaním osobnej lyriky autorky z predchádzajúcich zbierok odrážajúce jej nové osobnostné i poetické zrenie v otvorenejšej metafore. Jej poetika spočíva v dynamike a metaforickej osobitosti vyjadrovania, čo jej veršom dáva rozmery oslovujúce najmä náročnejšieho čitateľa.

5,00 

150 x 150 mm

191 g

FAMA art, Spišská Nová Ves 2018. 88 str. Il. Viaz.

Vydané s finančnou podporou FPU

Tretia zbierka poézie, ktorá je prirodzeným pokračovaním osobnej lyriky autorky z predchádzajúcich zbierok.

Jej básne sú poznačené novým osobnostným i poetickým zrením. Ich metafora je oproti predchádzajúcim otvorenejšia, čo dáva predpoklad na ešte hlbší čitateľský prenik do sveta, v ktorom si aj naďalej kladie nástojčivé, nepokojné, v náznakoch i filozofické otázky súvisiace so svojou ľudskou existenciou, ale aj existenciou v úlohe partnerky, manželky, matky – osoby túžiacej po jasnejšej, hlbšej sebaidentifikácii vo všetkých týchto polohách.

Autorkina poetika spočíva v dynamike a metaforickej osobitosti vyjadrovania, čo jej veršom dáva rozmery oslovujúce najmä náročnejšieho čitateľa.

Daniela Dubivská (1966)

Redaktorka časopisov Slovenskej knižnice pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Publikovala v časopisoch Literárne kroky, Dielňa Nového slova, Dotyky, Literika, Literárny týždenník, Romboid, literárny portál Knihy na dosah a v zborníkoch Správna chvíľa, Presýpacie more (1996), Posúvanie (2007), PARNAS (2016) a Priúzko (2021).

Debutovala zbierkou Karavána rýb (Vlastným nákladom, Spiš. Nová Ves 2001), Žena v cudzom brlohu (FAMA art, Spiš. Nová Ves 2012), Vinná z mlčania (FAMA art, Spiš. Nová Ves 2018).

Matej Barč: Nemožnosť dokonalého porozumenia

(Daniela Dubivská: Vinná z mlčania, FAMA art Spišská Nová Ves, 2018)

  1. februára 2021, DAV DVA, Literárny týždenník

V tretej knihe poézie Daniely Dubivskej Vinná z mlčania cítiť jemné prehlbovanie jedinečného autorkinho rukopisu, ale tak ako komunikatívnosť v jej poézii, aj toto tvrdenie trochu balansuje na hrane medzi áno a nie. Tradičné spájanie abstraktného s konkrétnym, otvoreného priestoru s intímnym mikrosvetom väčšinou silno zarezonuje (mám ťa / len pod dáždnikom / s chvíľou čo na mne robí stojky; smiem ťa premeniť na rúhanie / vyprevadiť stráň k búrke), avšak pomerne výrazne vystupujú aj určité retardačné prvky.

Oproti predchádzajúcim zbierkam (Karavána rýb, FAMA art, 2001; Žena v cudzom brlohu, FAMA art, 2012) sa tu často vyskytuje motív pohybu, najmä odchádzania a plynutia v čase a v priestore (napr. v básni Odlietanie), čo súvisí zrejme aj s vekovým posunom autorky, cez ktorý (vedome/nevedome?) nasvecuje aj mužsko-ženské vzťahy. Ich základným rysom je u Dubivskej neustále približovanie sa, ba až „presekávanie“ dvoch subjektov, ktoré však navzájom nikdy nesplynú.

Pociťuje sa tu nemožnosť dokonalého porozumenia si, o to viac rezonuje nevypovedané a nevypovedateľné. Partnerské vzťahy vníma Dubivská ako konfliktné, na hrane (alebo za hranou) noža, avšak práve v spomenutej nemožnosti úplného splynutia muža a ženy nachádza očividne akési čaro. V rámci básní tento princíp funguje dynamizujúco, vytvára napätie, je zdrojom zaujímavých obrazov: „kníhkupec ma na rohu námestia / predá knihe… // lebo ty si ma už rozčítal / … ale z tých divokých písmen / nik z nás / neposkladal život.“

V zbierke je viackrát konkretizovaný obrazmi míňania sa: „Sťahujem sa z tvojho sna / balím všetky tie mestá / kde sa stretávali naše odchody.“ Autorke sa však stáva, že sa jej zrazu na malom priestore jednej básne objaví priveľa dlhočizných abstrákt, ktoré vytvárajú toporné ťažkopádne konštrukcie. Význam výpovede zastierajú a text veľmi zaťažujú: „sme zapamätateľným hriechom… výjav prostoduchej myšlienky o strácaní / ako sa vykrádať z vlastných podstát / a cudzích telesností.“

Silnou stránkou Dubivskej poézie je obraznosť, ktorá dosahuje nečakané a výrazné pointy skôr pri používaní kratších a „všedných“ slov ako výstavbových jednotiek. Tie básnickému obrazu dodávajú kvalitu originálnosti a sugestívnosti: „vlasmi ohmatávam vietor / čo nebude nikdy dospelý“ (Metafyzická), „revolver, čo dvorí terču“ (Zo šúpolia), „všežravé komíny tiahli s dymom“(Premostená).

V kontexte jej originálneho autorského vkladu zaujme aj automatizácia ako postup pri opise výsostne intímnych stavov a situácií: „sen zo mňa vystúpil 5.30 / inštaluje dlaň / na dotyk s brieždením.“ Inokedy zase naopak, prichádza animizujúca obraznosť pri neživých veciach: „a vlak ako plachý kôň / odriekal koľaj za koľajou.“ Podľa môjho názoru, popri už spomenutom (a tradičnom) náhlom spájaní konkrétneho s abstraktným, intimity s otvoreným priestorom, patria tieto postupy v Dubivskej poézii medzi najfunkčnejšie.

Autorský subjekt je u nej problematický, mnohotvárny, neustále premenlivý do rozličných podôb, ktoré (poeticky väčšinou úspešne) vyjadrujú premeny jeho vnútorného sveta. Niekedy však badať sklon k sentimentalite, ktorú akoby neregistrovala: „Odpusť / že sa mi necnie po nebi…. a pochovávam ranné vlaky / čo nevezú ani kúsok poézie.“ Celkovo hodnotím zbierku kladne. V horizonte všetkých troch kníh však v nej nebadať veľký posun, čo možno vysvetliť aj nedostatkom sebareflexie, hlavne (a možno výlučne) po technickej, remeselnej stránke. Viaceré básne v sebe obsahujú veľmi silné i prekvapivo slabé verše tesne vedľa seba a niekedy si doslova pýtajú „prečistiť“ alebo zmeniť básnickú lexiku. Ide vždy o konkrétne príklady, teda nenaznačujem, aby autorka menila svoju poetiku ako takú, tá je, ako som už napísal, zaujímavá a originálna. Kritickejší prístup k vlastným textom by však Dubivskej mohol len prospieť a v budúcnosti by jej umožnil citeľnejší progres v jej básnickom výraze ako celku.

 

 

Preklad do mlčania

 

Daniela Dubivská:

Vinná z mlčania (FAMA art, 2018)

Zbierka básní Daniely Dubivskej Vinná z mlčania je prirodzeným pokračovaním jej druhej knihy Žena v cudzom brlohu. Formálne pozostáva z autorkiných charakteristických krátkych útvarov bez grafického členenia a interpunkcie. Čo sa však týka obsahu, Dubivská sa ešte viac posúva do polohy cudzinky, ako nazýva samu seba. Toto odcudzenie a hľadanie novej identity je napokon motívom nielen tretej knihy, ale celej jej poézie.

Vinná z mlčania však prináša zaujímavý posun: v pomlčkách / vždy povieš najviac / preložíš moje vrásky / do cudzieho jazyka. To nevyslovené v pomlčkách je síce organickou súčasťou Dubivskej hľadania zmyslu, no ako naznačuje – to, o čo celý čas ide, je práve ten preklad do cudzieho jazyka. Dubivská je presne tam najlepšia – v nepomenovanom mieste, v ktorom sa hľadá a ktoré sa snaží preložiť a komunikovať aj nám. Dubivskej poézia je práve ten preklad, ten ju robí nevšednou, znepokojujúcou a otvorenou.

Ako vo svojich predošlých knihách, tak aj v tejto je autorka v podstate v neustálom filozofickom konflikte (preklade) sama so sebou. Neuspokojuje sa s tým, kým by mala byť – otázku „kto je?“ sa snaží zodpovedať znova a znova – háda ma neurčitosť / hádže medzi riadky / moje ruky / telo / tvár. Dubivská si však nie je nikdy istá, preto vo svojich veršoch nanovo prekladá už preložené, skúma rôzne polohy každého slova, chce ho rozmeniť na drobné, pochopiť v akejsi metafyzickej úplnosti. Táto neistota sa prejavuje aj v drobných, takmer nezachytiteľných formálnych detailoch – Čas je v jej poézii zosobnený kapitálkou, zato boh je niekedy boh a inokedy Boh. Poetkino hľadanie tak reaguje na kontext, na to, v akom nastavení je ona sama, ako ďaleko zašla.

Zaujímavou polohou jej poézie sú momenty, kedy Dubivská nereflektuje samu seba, ale konfrontuje sa / rozpráva sa s niekým, kto je jej blízky, no nie na denno-dennej báze. Jej verše sa istým spôsobom odľahčia, lebo nemusia hľadať identitu a byť neustále v strehu. Je to ako spomínanie na deň tesne pred spánkom – skutočné spomienky sa postupne prelievajú do sna, dovolia podvedomiu prežiť veci inak a vyrovnať sa s nimi bez zbytočnej racionálnej vložky, ktorú -ako sa z jej veršov zdá – Dubivská (ne)podvedome uprednostňuje. Je potom príjemné čítať: Tvoj starý dom / už oholený / učesaný do zabudnutia / prívetivo vrastá / do mojich prstov.

Napriek všetkému, poloha, v ktorej je Dubivská vo svojej knihe najsilnejšia, je akoby neustála pripravenosť odísť, z čohosi sa vyviniť, očistiť. To, z čoho je vinná, ponúka v podstate v samotnom názve – z mlčania. To najviac cítiť v partnerských básňach či v básňach, v ktorých má pocit, že starne a už jej neostáva veľa času. Zaujímavým pozorovaním je tiež pocit, ktorý ostáva po dočítaní – a to, že Dubivská vlastne najviac mlčí práve pred sebou: Prichádzaš / s cudzou vetou / do mojej zbierky právd / nikdy ju nerozčešem.

Vinná z mlčania neponúka rozuzlenie či rozčesnutie tejto dilemy, to však nebol ani cieľ knihy. Osobne ma najviac zaujali práve tie prechody, preklady a premostenia, ktoré autorka ponúka a ktoré sú aj najsilnejšou výpovednou hodnotou knihy: presýpam si oči / do ďalšieho sveta / lebo ten náš pŕhli. Ku koncu dodáva: nastúpim do ozveny / či ma odvezie a ja si hovorím, že bolo príjemné začítať sa do jej slov, odviezli ma oveľa ďalej, než som sa odvážil dúfať.

Radoslav Tomáš

Neživí

Ešte nie sme živí

ešte sa Vraciame do záhybov z pochybností

pozvaní morom do priepasti

kým sa nám z úst nevylodia výkriky

 

keď nežnosti prestupujú zo zátylku do ticha

prikazuješ mi

nech sa nezobudím ako človek

len ako šumenie

 

nech ma hladina zas zarastie

nech nie som tvojím uboleným brieždením

 

možno ti raz

pod pokožkou jabĺk

kde spávam najradšej

odpoviem len vôňou

a budem nezrozumiteľne mŕtva

 

Hra na svitanie

Trocha sa bojím

čo ostane

keď sa slová vyzlečú

a my skreslení vetrom

diaľkou

čo tak rada robí striptíz

ostaneme iba vyslovení

ja utajená

ty zasiaty

 

objatie s dĺžňom bude prikrátke

a cesta späť priúzka na odchod

drobná smrť v zápästí

a ruky prílivy

nepresné na dotyk

 

možno si kvôli mne podrežeš

aj posledný bozk

a moja pera

podrazí horký rúž na tvojej

možno mi kúpiš svitanie

namiesto cestovného lístka

kým kdesi nastúpim

a všetky vlaky v nás

už budú zmeškané

 

Skeč

Počasie v neurčitku

cesta sa ma nič nepýta

šofér autobusu

vymieňa cestujúcich

za pár priložení

 

keď sa dnes stretnem

nepozdravím si

svet nie je môj typ

 

aj zajtra

porozhadzovaná v tvojich esemeskách

ako ľahká návnada

ako krehká, čo nasadá

len do plného srdca

 

a v primeranom množstve

odchádza do prázdnej vety

Mohlo by vás zaujímať