Pramene metafor

Goran Lenčo

Literárny týždenník č. 13 – 14 2023

Zbierka poézie Silvie Gašičovej Keď vo mne straší je vírom, riavou, smršťou básnických obrazov. Všetky tie strhujúce pereje metafor sa zmocňujú imaginácie a pohlcujú ju; čitateľovo vedomie sa však akoby očitá pod hladinou obrazotvornosti, na mieste, kde zisťuje, že sa vlastne plaví v pomaly plynúcom, skoro pokojnom prúde, síce nespútanom, no vonkoncom nie zlomocnom, ale v ozdravnej živej vode, ktorá tvorí ponornú rieku, čo vteká až hlboko do útrob… („Zanikám / akoby som nebola / akoby ma len namaľovali / do ticha jesennej záhrady / so zavretými očami.“)

Kedysi som už jednu básnickú zbierku prirovnal k plynúcej vode, prúdom reči, tokom myšlienok, fluidite textov aj ich vzájomnej plynulej nadväznosti, zanechám teda toto pripodobnenie a poviem, že zbierka S. Gašičovej je priam encyklopédiou literárnych trópov. Už som dávno nikde nevidel pokope toľko podôb metafory. Podotýkam, že pritom rozhodne nejde o akúsi lexikálnu prehliadku, čo by mohlo moje označenie azda mylne evokovať, ale o mimoriadne životaschopnú, „životnú“, funkčnú prácu s prenáškou, ktorá je cielene premyslená, pritom aj spontánne úprimná. Je až fascinujúce, koľko tvorivých invenčných polôh môže báseň založená na metafore získať. Áno, správne, takmer nekonečné množstvo. Sme svedkami rozvitej metafory, kde jedna sa mení, transformuje na druhú, neraz však možno o krátkych autorkiných básňach uvažovať ako o jedinej, celostnej, kompaktnej metafore – básni. Umné je i využitie zaužívaných slovných spojení a obratov v novom kontexte, prípadne i často používaných až lexikálnych metafor v podobe novátorskej: „schod po schode / vŕzgajú stony vetra / so stupnicami / dažďom na mol spitého organu“.

I toľko obľúbené zdvojovanie zmyslu a výskyt slovných hračiek, ktoré umožňuje zátvorka, prípadne lomka, v ostatnom čase také obľúbené, že možno vravieť až o otravnej móde, vie autorka podať nevtieravo, zaujímavo.

Áno, jej zbierka je dobrý príklad modernej poézie, ktorá je dostatočne inovatívna, no nesklzavajúca k samoúčelnému experimentovaniu pripomínajúcemu väčšmi literárne dielne než seriózne mienenú zbierku (ďalšia iritujúca súčasná móda). Dostatočne civilná, no vonkoncom nerezignujúca na poetickosť. Dostatočne individualistická, aby sme uverili úprimne mienenej intímnej reflexívnej lyrike, no dosť adresná, aby mala čo povedať čitateľovi, ba aby sa s ňou mohol stotožniť. Takto sa to zdá byť skoro „kalkul“, no nič by nebolo vzdialenejšie pravde, úprimnosť a opravdivosť sú tu samozrejmosťou, za dokonalý rovnovážny stav môže autorkina súdnosť. To, akým spôsobom k sebe kladie jednotlivé dielce básnického obrazu, aby sformovali celistvú pohľad, je viac ako presvedčivým dôkazom. Iste, nie všetky básne sú hlbočiznou výpoveďou o ľudskom bytí, šťastí a ne/láske, ale všetky, a to i tie, ktoré by sme mohli označiť ako poetizujúce komentáre či rozjímania o vnútornom stave lyrickej hrdinky, majú silný existenciálny podtext. Musím vyzdvihnúť to, s akým vkusom sa autorka zhostila vzťahových tém bez toho, aby boli iba nenápaditou trpkou či zatrpknutou ponosou. Obzvlášť kvalitné sú básne, ktoré poetka zaodieva do šiat prírodnej lyriky, ktorú ale následne personalizuje, neostáva v rovine prírodných impresií. („Každé steblo trávy malo / bielu dlahu / tvrdo sklonenú / smerom k bolesti / k chladnému pocitu budiaceho sa dňa.“)

To všetko je zavŕšené v poslednej kapitole (sú štyri, väčšmi než témou rozdelené vnútorným ladením), ktorá sa explicitne venuje nedávno zosnulému MAROŠOVI BANČEJOVI, básnikovi, ktorý sa medzi čitateľmi právom teší kultovému statusu. Avšak tá je implicitne predovšetkým oslavou priateľstva a tiež, bez akéhokoľvek klišé, súznenia dvoch blízkych duší.

Som veľmi rád, že kultivovaná a výstižná anotácia poetky DANIELY DUBIVSKEJ, ktorá má sama literárne kvality, nijako nezavádzala. Som veľmi rád, že som našiel básnickú zbierku, s ktorou sa sám môžem, aspoň z istej časti, stotožniť, ktorá sa dá zvnútorniť a čitateľsky prijať ako svedectvo vlastného vnútra. („Vzlietnem / splyniem s povetrím / možno sa stanem jednou z minút budúceho času“).