O namyslenom strúhadle

Zelené strúhadlo trónilo v kúte hnedého perečníka. Aby nevypadlo, keď Milan otvorí perečník, pridržiavala ho gumička. Zelené strúhadlo si začalo namýšľať, že je výnimočné:

„Len sa pozrite! Všetci! Mám na sebe prilepené zrkadielko. Pekne sa v ňom odrážajú slnečné lúče. Som ostré ako britva. Žiadnej ceruzke sa u mňa nezlomí špic.“

„Môžem si ťa lepšie obzrieť?“ pristúpila k nemu červená farbička a začala sa pred zrkadielkom vykrúcať. Neuvedomila si, že z nej pri točení odpadávajú malé hoblinky.

„Aj ja mám záujem využiť tvoje služby,“ pridala sa zelená farbička.

„Som naozaj modrá ako obloha?“ zvŕtala sa v strúhadle ďalšia pastelka. Vôbec si neuvedomila, že jej z tela pomaly ubúda. Na jej druhom konci sa vytvoril pekný hrot.

Tak sa v strúhadle vystriedali všetky farbičky.

„Jój, mám plné bruško!“ ozvalo sa hrubým hlasom zelené strúhadlo. „Som veľmi unavené. Je čas na oddych. Budete ma obdivovať zase zajtra.“

Ráno v škole Milan otvoril perečník: „Kto mi ostrúhal všetky farbičky?“ nechápavo krútil hlavou.