Žabia princezná

vybral si si ma

pretože moje oči

majú farbu močiara

 

už ako malá

som zbierala jantár

z rybích šupín

naťahovala k tebe

blanité prsty

a prosila

aby si ma utopil

čím skôr

 

tam dole sú vody

sýte

plné hliny

a ja som vždy chcela

zostať

 

zrásť s tvojimi

koreňmi

zosilnieť

rozkvitnúť ti

na pleci

ako fialka

 

Zunenie

chlapec

 

fúka do ohňa

cez oblohu sa prevaľuje

polnoc

 

prekladá

drevo cez drevo

jazyk si pripaľuje

o pritvrdé sústa

 

ešte nevieš

že to na tebe hrá

ako na flaute

 

si zrniečko popola

 

Zalomenie

 

náš svet zostal odtlačený na tričku

vpísal sa do bavlnených vláken

zalomil pozdĺž okrajov

nikoho viac nevpúšťa

 

pri krku

má svieži nádych

pulzujúci slnkom

nižšie sa otvára

vpíja rieku

 

pod našimi nohami

cítim jej náruč

pretože para

vystupuje po okraj

chuť je horká plná

rozširuje sa

 

spotená vo vlastnej koži

viem že som doň pozbierala všetko

pierka z vankúša

kamienky z dlaždíc

lavičky

náznaky dažďa

celý dážď