„Keby nebolo lásky, asi by som skamenel“

DALIMÍR STANO: To, čo je za očami

Spišská Nová Ves, Vydavateľstvo FAMA art, 2019

Ilustrácie Paulína Halasová

Osobné čítanie zbierky básní Dalimíra Stana To, čo je za očami som nazvala podľa rovnomenného verša z básne Zrkadlo (s. 18): „keby nebolo lásky asi by som skamenel“. Neviditeľná hrozba skamenenia sa prelína celou knihou. Evokuje to mystérium premeny človeka na kameň, zachytené aj v ľudových povestiach. Kamenie sa na šesť etáp: najprv po členitý, potom po kolená, po pás, po srdce, po hrdlo, až sa človek celý stane kameňom (Mahuliena zlatá panna). Kamenenie spúšťa vyslovenie indícií, ktoré mali zostať skryté, a už pri ich vyslovení bolo zároveň povedané: A kto toto povie, skamenie. Je to akýsi procesuálny hexameter zaklínania a odklínania pravdy zároveň.

Stanovo písanie je otvorené životu, je zaznamenávaním aktuálneho stavu bytia – do začarovaného kruhu hľadania, nachádzania a strácania v ustavičnom toku. Básnik sa chce dať celý, aspoň na okamih, na hodinu, na deň alebo na noc, darovať sa z Ja do Ty a naopak, lebo nič iné nestojí za to.

Hneď v prvej básni Keby sa všetko smelo vymedzuje duchovný priestor, veľkoryso a zároveň prísne: „keby sa všetko smelo / smelo a nezáväzne / za seba zahodiť // bol by som tu i tam / vetríkom posmelený // a vravel by som všetkým / toto som ja // aj keby som len táral / do vetra“ (s. 9). Proklamuje tým, že keby sme boli len priesečníkom tu a teraz, a prestali by sme byť pod ochranou vlastnej i cudzej pamäti, každý by sa mohol stať tárajom do vetra. V konaní i v láske. Pamäť v nás vrství informácie, má podiel na architektúre osobnosti, dáva nám nielen dimenziu minulosti, prítomnosti a budúcnosti, ale aj transcendenciu.

Pozoruhodná je aj báseň Vidím (s.10), nasledujúca hneď za ňou. Dotýka sa nielen vnútorného videnia v duchovnom priestore, teda toho, čo je za očami, ale aj videnia vo videnom: „nikde som nebol / nikam sa neponáhľam / všetko je tu // tam hore prší / vodopád naberá na sile / a ja sa vidím // pomaly zostupujem zo skaly / viem čo mi poskytuje //… som si ťa obliekol / do kože ktorú nenávidíš / lebo je moja // všetko je tu / nikam sa neponáhľam / už som tu bol“.

Byť v sebe a zároveň sa vidieť mimo seba, dovidieť dušou vnútri na dušu vonku je dôkazom toho, že žijeme básnicky až vtedy, keď vnímame, aj sme vnímaní, vidíme aj sme videní, keď sa pomeriavame božským. Vďaka pamäti duše, siahajúcej aj mimo ohraničenia života na zemi, môžeme cez prítomné ovplyvňovať minulé i budúce. Existuje virtuálny predpoklad, že tvár je nielen identikit, ale aj súbor všetkých tvári, ktoré sme v sebe zrkadlili. Hovorí o tom trojveršie z básne Obruč: „hudba / ktorá ti vychádza z tváre /je práve taká minulá / ako sad uprostred noci“ (s. 11). Obruč sa stáva podobenstvom kruhu života, prsteňa či prstenca planéty. Na hranici túžby sa rozprestiera svet Boha.

Stano sa pokúša uchopiť samotný zmysel jestvovania. Nachádza ho v striedajúcom sa monológu a dialógu s animou, s dušou v sebe aj mimo seba, vo virtuálnej aj reálnej žene ako bytosti, zabývanej v ňom, aj mimo neho. Nie je dôležité, aké má anima meno (v knihe nemá meno); nie je podstatné, či sa jeho milenky volali Kamila či Klára. To, čo je podstatné, je vedomie, že anima je bytie, ktoré ho zasahuje, formuje aj presahuje. Básnik animu neustále objavuje, prijíma ju a rešpektuje, obliekajú sa do spoločnej kože, aby sa dorozumievali v jednom jazyku, aj v tichu krvi.

Dno má ešte jedno dno. V básni Prvý pat autor píše: „pokoj ktorým ťa vnímam / má svoje opod­statnenie / dom stojí na skale… /… jazero so svojou hĺbkou / ťa pojme (…)… krieda ktorou ťa značím / na svojej tabuli / trochu sa zabúdam / lebo roky už uplynuli (…) a ja už nezobrazím model / lebo život (…) iba že za tým, za tým nič nie je / alebo je tam nič / ibaže nič nie je / neustále sa k tomu vraciam… /… moja milá“ (s. 56). V básni Druhý pat skonštatuje: „už sa viac nerodíme / lebo sme príliš úzki“ (s.62). Verš „sme príliš úzki“ čítam ako úzku bránu, tesnú bránu, biblickú bránu z evanjelia podľa Matúša, kde sa vedome vzdávame možnosti vyberať si pohodlnejšiu, širokú cestu a prijímame tesnú bránu a úzku cestu. Prečo? Lebo fyzické rodí fyzické, duševné rodí duševné.

Po mnohorakých bytostných stretoch s animou Stano dospieva k odvahe vdýchnuť jej dušu. Trochu paradoxné – vdýchnuť dušu vlastnej anime, avšak tento stvoriteľský akt nie je bohorovnosťou, ale znova a znova poľudšťovanou možnosťou potvrdiť jedinú mieru v božskom. Poetickým záznamom o tomto akte je báseň Vdýchnem ti dušu.

Anima dostáva mená, ktoré sú vtelenými hodnotami: je Nezabudnuteľná, Verná, Slobodná a Priama. Všetko s veľkými písmenami. Charakterizuje ju takto: „premeriava / hĺbku pod tebou / narovnanie z pohybu / viac ako chôdza / menej ako let / priblíž sa“ (s. 120). Akt vdýchnutia duše by sme tak mohli označiť za akt čistej lásky. S animou nie sú žarty. Brať to smrteľne vážne znamená nikdy sa z toho nevymaniť. Je to takpovediac naveky, ak vnímame dušu ako nezmerateľný duchovný priestor.

Záverečný cyklus Vyvažovanie rovnováhy je tendovanie k božskému, zavŕšené zmluvou s tým, čo má meno „som, ktorý som“. Zmluvou chce básnik ochrániť svojich blížnych. Napriek vznešenému cieľu, sporí sa s vlastným egoizmom, pýta sa, ako má naplniť písmo, ktoré ho sýti a živí, aby spočinul v odovzdanosti, uprostred Božej voľby. V tomto bytí je stále na ceste.

Po dočítaní knihy sa mi vynorila v mysli socha moai z Veľkonočného ostrova ako pradávny status predka, hľadiaceho na more večného prílivu a odlivu. Podobá sa to na večný advent čakania na Lásku, ktorá zotrvávajúc na mieste tvorí pomyselný stred kozmu, pomyselný stred života, spojivo prirodzeného s nadprirodzeným. Stanova zbierka To, čo je za očami patrí k tomu najlepšiemu, čo doteraz napísal.

Dana Podracká

Romboid 3/2020