Kniha

Želmíra Zemčáková

Mám za sklom Lennonovu fotku

ISBN 978-80-89717-22-4

Prvá básnická zbierka osobnostne i poeticky zrelej autorky, ktorá bola v roku 2020 navrhnutá Knižnou revue na Cenu za debut.

5,00 

150 x 150 mm

197 g

Želmíra Zemčáková

Mám za sklom Lennonovu fotku

ISBN 978-80-89717-22-4

Prvá básnická zbierka osobnostne i poeticky zrelej autorky, ktorá bola v roku 2020 navrhnutá Knižnou revue na Cenu za debut.

5,00 

150 x 150 mm

197 g

FAMA art, Spišská Nová Ves 2019. 94 str. Il. Viaz.

Vydané s finančnou podporou FPU

Zaujímavé prekvapenie slovenskej básnickej tvorby, ktoré spočíva aj v tom, že autorka ako poetka vďaka svojmu hendikepu, našťastie len publikačne, vyrastala vzdialená od diania našej súčasnej poézie. Prostredníctvom svojich básní rozdelených do štyroch častí sa k osobnostným i širším spoločenským témam vyjadruje na jednej strane s citom, na druhej jej nechýbajú ani nadhľad a irónia.

Aj preto sú jej básne, nasýtené inak hlbšími úvahami a myšlienkami, určené širšiemu čitateľskému publiku.

Želmíra Zemčáková (1975)

Žije v Levoči, vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči ako korektorka. Publikovala v periodikách a zborníkoch pre nevidiacich a slabozrakých.

Sedem viet o siedmich knihách

Dalimír Hajko

Želmíra Zemčáková / Mám za sklom Lennonovu fotku

FAMA art, Spišská Nová Ves 2019

Prvá knižne vydaná básnická zbierka pracovníčky Slovenskej knižnice Mateja Hrebendu v Levoči čitateľa vovádza do mnohorozmerného sveta citov a myšlienok človeka, ktorý mapuje svoje sny o živote a smrti, o nociach a dňoch, o strážnych anjeloch, o túžbe a o snoch bez konca… a o ľuďoch okolo seba Poetka („som z tých drsných a rozhnevaných s husou kožou strachu“) napriek svojmu hendikepu alebo aj jeho zásluhou vidí pod povrch vecí neraz lepšie a presnejšie ako mnohí iní básnici vystavujúci na obdiv vybrúsené metafory a formálne vycizelované štvorveršia ~ Život na hrane býva zložitý, ale býva niekedy pestrejší ako plahočenie v prúde konvencií a všedných banalít, život na hrane môže byť takisto zdrojom obraznosti, prameňom poučenia a v konečnom dôsledku i lásky ako napĺňaní ľudského času ■ Poetka neobchádza ani limitné situácie života človeka, napríklad veľkú a nekonečnú tému smrti ako absurdnej skutočnosti ľudského bytia, dotýka sa jej jemne, citlivo, akoby mi­mochodom, vie či skôr cíti, že exaktne možno k tejto téme iba mlčať ■ Sú to zrelé, precítené verše, hovoria o pravde všedných dní a nevšedných myšlienok, o pravde samoty, ktorá nás odsudzuje na trest života a komunikovanie na linkách nedôvery, kde osobné prerastá do verejného ■ Ani toto „prerastanie“ však nenarúša homogenitu autorkinho hľadačského prístupu, ktorý sa v svojich najkrajších okamihoch približuje až k dotyku s impozantnou hĺbkou existenciálnej špekulácie ■ Vkusne upravená kniha ambiciózneho spišského vydavateľstva s expresívne ladenými ilustráciami Zuzany Antalovej presviedča nielen o ďalších tvorivých možnostiach autorky, ale aj o perspektívach aktivity malých kreatívnych vydavateľov ■

Slovenské pohľady 2/2021

Kým na mňa pozrieš

 Ráno si nezabudni umyť oči.

Pretri si ich nežnou ilúziou,

pridrž si na nich mäkké

tampóny dôvery,

skôr nepozri sa na mňa, na ľudí.

 

Nezabudni si ráno umyť oči.

od zvyškov tmy, zlých snov

a horšej skutočnosti

 

Vždy si ich ráno umy

bez obáv z novej dávky dymu,

slín a prachu pohľadov.

Večer ti už, ako toľkokrát,

pomôžu

slzy

 

Kým umriem, budem umierať

Vždy, keď nájdem svoj vlas,

stočený, nehybný a nahý na koberci,

zdá sa mi,

že som zas o čosi viac mŕtva.

Vždy, keď vidím slzu na tvojej tvári,

viem, že som opäť mŕtvejšia.

 

Kým umriem,

budú mi do života padať vlasy a tvoje slzy.

 

SOS

Sen o smrti

(mojej)

Snívalo sa mi,

že sa mi už nesníva.

 

Sen o smrti

(tvojej)

Snívalo sa mi,

že sa mi už nemá čo.

 

Nájdem ich

Stretla som dnes svojho anjela.

Prvýkrát.

Túlal sa len tak po ulici.

Bol taký obyčajný,

štíhly, vysoký,

celkom iný ako na obrazoch.

 

Ach, áno, veď bol môj.

 

Išli sme spolu mlčky

a prv, než sa mi stratil v uličkách,

spýtal sa ešte:

 

„A kde máš naše krídla?“

Mohlo by vás zaujímať