FAMA art, Spišská Nová Ves 2023. 240 str., Viaz.

(148 x 210)

Príbeh mladého nadaného huslistu, ktorý žije v jednej z bývalých republík Sovietskeho zväzu. Bezprávie režimu 50. rokov 20. storočia zažíva na osude blízkych, ale aj na vlastnej koži a rodine, najmä pre svoj rodiaci sa vzťah k priateľovi. Keď priateľa dramaticky stráca, rozhodne sa splniť ich spoločný sen a ako emigrant podniká náročnú cestu do Paríža, aby sa zúčastnil prestížnej medzinárodnej hudobnej súťaže Pierra Baillota. Podstupuje cestu nielen do neznámej krajiny, ale aj cestu k vlastnej dospelosti.

Autor je oceňovaný klavirista a hudobný pedagóg. V románe naplno využil svoje znalosti hudobníckeho prostredia a dejín hudby.

Adam Stráňavský (1993)

Narodil sa v Banskej Bystrici, detstvo prežil vo vysokohorskej časti obce Tajov. Pochádza z umeleckej rodiny. Vyštudoval Konzervatórium J. L. Bellu a HAMU v Prahe. Od roku 2021 je doktorandom na HF VŠMU v Bratislave. Ako klavirista koncertoval v niekoľkých krajinách sveta a získal viacero národných a medzinárodných ocenení.

Láska v čase totality

Adam Stráňavský: Červené piesky FAMA Art, Spišská Nová Ves 2023

Debut Červené piesky oceňovaného klaviristu a skladateľa Adama Stráňavského odzrkadľuje od prvej strany autorov hlboký vzťah k hudbe, ktorá ho obklopuje, definuje a určuje jeho životný smer. Hudobný vplyv cítiť vo zvolenej odbornej terminológii, v prostredí protagonistov, v ich reflexiách, v ktorých si vymieňajú názory a náhľady, v odkazoch na významných skladateľov a ich tvorbu (Prokofiev, Stravinskij), hudba sa stáva kľúčovým, no nie jediným stavebným prvkom románu: „Orlov povedal esenciálnu vec, prezradil celé tajomstvo svojho hrania v jednej vete: nehýbať s časom, ktorý plynie v hudbe, ale s časom, ktorý plynie okolo hudby, s časom, v ktorom hudba znie. Je to také jednoduché, také jasné! A aj tak sme to nikdy nerobili. “ (s. 64)

Dej je zasadený do historického kontextu 50. rokov 20. storočia, v ktorom totalitný režim ZSSR zažíval roky najväčšej slávy, presnejšie, do bývalej sovietskej republiky Arménska. Sledujeme dve textové línie. Prvú, osobnú, v ktorej dospievajúci Kiril opisuje spolužitie v rodine a najmä rodiaci sa vrúcny vzťah k spolužiakovi Aramovi. A druhú, spoločenskú, v ktorej sú pomerne presvedčivo zobrazené prítomné historické reálie. Priateľov spája nielen nesporný talent a nadšenie pre hudbu, ale aj nie príliš pozitívne životné okolnosti: Aramov otec je v emigrácii vo Francúzsku, Kirilov rodič sa v dôsledku básnickej zbierky stal nežiaducim občanom. Ich spoločný sen o prestížnej hudobnej súťaži prekazí Aramova tragická smrť a Kiril musí čeliť vážnym rozhodnutiam o vlastnej budúcnosti.

Opakovane sa objavuje polysémantický sen o púšti, ktorý varíruje podľa prežitých situácií či Kirilovho rozpoloženia, no tvorí kľúčový leitmotív celého textu. Červená farba konotuje nielen s krvou, násilím či agresivitou, ktoré navodzujú scény protagonistovho vnútorného boja (v záverečnom akte odkazujúc na boha vojny Marsa); môže pripomínať aj totalitný režim, zásadne vstupujúci do životov zúčastnených. Priestor púšte je zase nehostinným miestom, kde sa predznamenávajú blížiace sa tragické udalosti: „Sedel som na červenej púšti, v rukách som držal husle a neodvážil sa na ne hrať. Mal som neuveriteľný strach z toho, či z nich vyjde zvuk huslí alebo prenikavý ženský krik. Pomaly som priložil sláčik. Začali sa okolo mňa zbiehať zvláštne postavy. Mali bosé nohy bez prstov. “ (s. 74) Zároveň zobrazuje prežívanie hrdinu, ktorého bezútešné chodenie prebieha v osamotenosti a neistote, no napokon predstavuje aj jeho vnútorný prerod.

Významným motívom románu je láska, ktorá bola v prípade rovnakého pohlavia z hľadiska vtedajšieho práva aj morálky spoločensky neakceptovateľná a trestná. Napriek tomu sa nevníma ako jednoznačne neprijateľná, napríklad u Kirilovho otca, ktorý voči synovi prejavuje chápavý postoj. Nachádzame tu precítené monológy o dôležitosti citu, tie sú však občas len teoretizovaním a skutočne podnetné pasáže sú presiaknuté životnou empíriou. Treba vyzdvihnúť spôsob, akým Adam Stráňavský buduje rodinné a partnerské vzťahy; skvelo sa mu darí popísať emočný život postáv a ich zvnútornené nazeranie na svet. Za originálne pokladám aj neraz dynamické dialógy a autorovu schopnosť vystihnúť ťaživú atmosféru. Dejové zvraty hoci prekvapivé, stále sú uveriteľné a text necháva čitateľa v napätí do poslednej strany. Azda trochu rušivým prvkom sú opisy činností, v ktorých cítiť úsilie nadmieru vysvetliť situácie, ktoré by sa dali z textu vytušiť. Podľa anotácie sú Červené piesky knihou na spôsob bildungsroman, s čím možno súhlasiť: protagonistov prechod do dospelosti sprevádza duševné zrenie a akýsi iniciačný vstup do nového života, v ktorom si hľadá vlastné ja. Výstavbou aj obsahovo ide o premyslený text, v ktorom sú jednotlivé časti prepojené a kompozične vyvážené.

Červené piesky sú výborným debutom, v ktorom autor dokázal prepojiť spoločenské a osobné, ale aj zosobniť svoj celoživotný záujem o hudbu do zručne napísaného a obohacujúceho textu.

Patrícia Gabrišová

Knižná revue 3/2024

Jeden nepovšimnutý debut

Adam Stráňavský: Červené piesky

Spišská Nová Ves, FAMA art, 2023

Románom Červené piesky vchádza na slovenskú literárnu scénu Adam Stráňavský, reprezentujúci generáciu autorov narodených v deväťdesiatych rokoch. Autor je klavirista, profesionálne sa zaoberá interpretáciou klasickej hudby, pôsobí aj ako pedagóg. Je preto pochopiteľné, že svet hudby figuruje aj v autorovom knižnom debute. Debutant si pritom svoju prácu sťažil už základnými parametrami deja: príbeh zasadil do Arménska päťdesiatych rokov minulého storočia, čo znamená, že vo svojom texte musel zohľadňovať aj reálie príslušného obdobia a jazyk.

Román pozostáva zo štrnástich nepomenovaných kapitol, v ktorých autor vypovedá o totalite zasahujúcej do slobody jednotlivca, analyzuje vzťah otca a syna, tematizuje homosexuálnu lásku Arama a Kirila. Zároveň nastoľuje problém vnútornej a vonkajšej emigrácie.

Otec Arama je významným komunistickým funkcionárom; otec Kirila Natanjeva sa, naopak, stal disidentom, keď napísal básnickú zbierku, ktorá svojou slobodomyseľnosťou vyvolala nevôľu zo strany komunistickej moci. Kirilova matka je prísne veriaca: „Komunisti mi zakazujú chodiť do kostola“ (s. 51). A otec potvrdzuje: „Nezmyselné príkazy, zákazy, ktoré musíš slepo dodržiavať. Komunisti ťa potrestajú ešte počas života. Boh potrestá až po smrti“ (s. 51). Kiril zas v tejto súvislosti po vypočutí Prokofievovej sonáty konštatuje: „Celý Prokofievov humor bol len výsmechom z neslobody a všetko ostatné sklamaním nad tou istou neslobodou“ (s. 61). Autor vo svojej próze presne opisuje praktiky totality v súvislosti s riadením štátu a kontrolou nad konaním a myslením občanov, napr.: „Nepriateľ ma považoval za priateľa. Chcel som byť v bezpečí, ale cenou bol rešpekt nejakého slizkého agenta vnútroštátnej bezpečnosti“(s. 119). Spisovateľ premyslene graduje tému zneužívania moci a slobody – predstavitelia režimu z občanov nechtiac vychovávajú disidentov alebo emigrantov. Platí, že z textu sa dá vo vzťahu k totalitným myšlienkam odčítať vyspelý autorský postoj.

V próze je mimoriadne dôležitý vzťah Kirila a jeho otca. Otec je spravidla zobrazovaný v izbe za stolom, kde píše, sedí, uvažuje; je tým, kto synovi radí, je mu oporou: „Píšem niečo, čo sa ti raz možno bude hodiť, povedal a neodtrhol hlavu od zošita“ (s. 78). Otec tuší, čo sa odohráva v synovej duši, pomáha mu vysporiadať sa s morálnymi dilemami, s otázkami, ako sú láska k Aramovi, existencia Boha, hľadanie miesta v spoločnosti atď. Stráňavský dokáže s nadhľadom viesť čitateľa osobnostným vývojom dospievajúceho Kirila, v tejto súvislosti však vyvstáva otázka, prečo autor zobrazuje matky oboch protagonistov iba ako štylizované figúry, o ktorých máme len kusé informácie. Viac priestoru venuje Aramovej mame Anahit a jej zoznámeniu s manželom, o Kirilovej matke toho však vieme pomerne málo.

Dôležitú úlohu v texte zohráva aj láska, resp. homosexuálny vzťah Arama a Kirila: „Počas prebúdzania som si totižto uvedomil, že Arama milujem“ (s. 27). Kirilova matka v jednej pasáži utrúsi, proklamujúc oficiálny názor režimu: „Že je to Sodoma. Gomora! Homosexuáli. Čo to je? Neprirodzenosť, nechutnosť. Nemôžu mať deti, tak sú. nimi posadnutí“ (s. 51). Zrelý postoj k láske dvoch mladých ľudí rovnakého pohlavia vyjadruje Kirilov otec, ktorý je tým, kto dokáže vďaka životným skúsenostiam a odstupu vysloviť: „Človek nikdy šťastný nebude. Môže byť uspokojený. A možno zase hovorím nepravdy. Možno sa dá byť šťastný. Ale prečo by šťastie malo byť trvalým stavom? Existujú predsa silné epizódy šťastia“ (s. 72). Aram a Kiril nakoniec nachádzajú slobodu na streche školy – v priestore súkromnej emigrácie. Je to miesto bez ľudí, miesto, kde ich nik nehľadá. Z nej majú nadhľad, odtiaľ vidia do diaľky. Nemajú pritom strach z výšky; môžu tu rozprávať nahlas, hrať na nástrojoch a nik ich neruší. Adam Stráňavský v týchto častiach prejavuje schopnosť písať o tabuizovaných témach, ktoré časť literatúry rieši stíšeným hlasom, často aj ignorovaním, prehnane gýčovitou pozitivitou či uplatňovaním ošúchaného, niekedy aj vulgárneho slovníka.

Autorovu profesijnú špecializáciu potvrdzujú časti týkajúce sa hudobných skladieb a ich interpretácie; k hudbe sa Stráňavský vyjadruje najmä prostredníctvom prehovorov postáv Orlova, Pierra Girardiho, Arama či Kirila. V týchto segmentoch vzbudzuje text dojem pisateľskej istoty, autor sa tu pohybuje v známom teréne. Inak je to v častiach, v ktorých autor uvádza neraz nadbytočné historické či geografické dáta.

Po prečítaní románu som nadobudol dojem, že debutant by sa mal do budúcna vyhýbať nadmernému hromadeniu náhod. Týka sa to napríklad charakteristiky postáv, z ktorých mnohé disponujú iba pozitívnymi, ďalšie zas iba negatívnymi vlastnosťami. V tejto súvislosti nebadať ani vývoj postáv. Plochosť charakteristík prezrádza určitú mieru spisovateľskej neskúsenosti; autor akoby si neuvedomoval, že pri vnútornej výstavbe charakterov je pre čitateľa dôležitá možnosť identifikovať a konfrontovať protikladné vlastnosti aktérov ovplyvňujúcich príbeh. Zo všetkých postáv sa najviac venoval Yasifovi, pri ktorom vieme, aký má hlas, ako vyzerá, aké má schopnosti, zlozvyky. Uplatnením zjednodušenej optiky sa autor obral o možnosť obohatiť text o viacrozmernosť a hlbšie odôvodnenie konania Arama a Kirila. Až keď sa autor „zbavil“ Arama, mohol čitateľovi ponúknuť realistickejší obraz Kirila. Rovnako je namieste úvaha, či je vyjadrovanie Kirila s množstvom cudzích slov primerané dospievajúcemu šestnásťročnému chlapcovi.

Autor pomenoval text Červené piesky: tento názov vzbudzuje dojem, že zámerom je dať príbehu poetický, resp. surrealistický ráz, ktorý odľahčí ťaživé témy prózy. Vo vstupoch, kde sa používa motív červeného piesku, ide o sny: „Bol som bosý. Pomedzi prsty na nohách mi preteká jemný červený piesok“ (s. 26); „V noci sa mi opäť snívalo o púšti“ (s. 45); „Chápadlá, ktoré im vyrastali z lopatiek… “ (s. 106). Vysvetlenie snov je prekvapujúco vyprázdnené: Červená púšť zo sna je Mars, „červený boh vojny“ (s. 222). Mars je Kirilovou domovskou planétou. Tento záver považujem za nedotiahnutý, slušný spisovateľský výkon si autor pokazil koncom, ktorý je akoby opísaný z románov pre nenáročného čitateľa.

Napriek tomu je pravda, že ako debut próza obstojí: Červené piesky sa prihovárajú náročnejšiemu čitateľovi, keďže autor s citom pre detail rozvádza témy, ktoré sú neošúchané či tabuizované. Možno pritom dúfať, že vo svojich ďalších textoch sa Stráňavský závažnejším nedostatkom vyhne.

Štefan Šimko

Romboid č. 2/2024

„Nezažínaj, po tme lepšie počuť.”

Ani som nechcel, ale bolo mi príliš dobre na to, aby som niečo hovoril. Pohodlne som si ľahol na gauč a zavrel oči. Aram začal hrať Pavanu pre mŕtvu infantku, ďalšiu Ravelovu skladbu. Nemôžem ju už viac počuť. Mužská lyrika – to ju dokonale vystihuje. Ravelova introvertná povaha presvitala na verejnosť skrz jeho úprimné melancholické skladby, ktoré sa mohli tváriť akokoľvek veselo. Keď som ju počul hrať Arama, obdivoval som ju. Obdivoval som hudbu, to bol Aramov dar. Napriek všetkým mojim citom, nikdy som za klavírom neobdivoval jeho. Obdivoval som to, čo hral. A tak je to správne. V závere skladby z veľmi zlého klavíra vyletovali jemné kvapky vody. Tá predstava je možno príliš gýčová, ale dojem, ktorý navodzovala mal od gýču veľmi ďaleko. Spomienka na túto noc ma ubíja, napriek tomu, že pôsobí nádherne.

„Je to krásne,” zhodnotil som úprimne slovami laika.

„Prepíšem to pre husle a klavír, chceš?”

„To by si urobil?”

„Pre teba všetko,” povedal a ihneď sa zarazil. V tme to vidieť nebolo, ale niektoré veci vidieť netreba, stačí správne zachytiť vôňu ovzdušia po dopovedanej vete. Môže Aram cítiť to isté čo ja? Aká je pravdepodobnosť, že sa mi toto môže stať? Na moment mi celé telo zaplavilo šťastie z túžobného očakávania. Chcem to povedať, chcem povedať, že ťa milujem, ale strach z toho, čo povieš ty, mi to nedovoľuje. Teraz viem, že ten pocit je stále príjemnejší, ako strach z toho, že neviete, čo bude potom, ako vám milovaný človek odpovie kladne. Alebo vám po rokoch čakania na túto vetu povie, že on už nie. Ten druh strachu som nezažil, ale počul som o ňom od iných. A napriek tomu si myslím, že musí byť najhorší, horší ako ten, čo som zažil ja. Tento druh empatie považujem za vzácny, čo zo mňa asi robí mierne namysleného človeka.

Občas mi myšlienky utečú nesprávnym smerom.

Chcel som sa postaviť z gauča, pristúpiť k Aramovi, nenápadne sa prejaviť, aby pochopil. Pretože ja som stále nevedel, či pochopil. Otvorili sa dvere a svetlo z chodby nás oslepilo, prerušilo všetko neviditeľné, čo v tej chvíli v miestnosti bolo. Natalyu sme poznali podľa hlasu, naše oči si na svetlo ešte úplne nezvykli. Prišla, aby nám zaželala dobrú noc a prerušila čarovný moment. Chcel som sa na ňu hnevať, ale nevedel som si vnútiť myšlienku, že to spravila naschvál. Keď zavrela dvere, na veľa vecí sme nechcene zabudli a nie všetko sa dalo vyvolať späť.

Vytiahol som husle a zahrali sme si prvú časť z h mol sonáty J. S. Bacha. Stále potme, keďže sme ju vedeli naspamäť. Nebol potrebný jediný spoločný pohľad, boli sme jeden. Aspoň tak som to cítil.

„Sme dobrí,” pochválil som nás, keď sme skončili. „Myslím tým, že sme zohraní. Presne viem, čo kedy zaznie.” Ten pocit spoločného hrania, tóny našich nástrojov sa medzi sebou prelievali a splývali do spoločného zvuku. Aspoň malá náhrada za to, po čom som naozaj túžil. Aram sa usmial a priateľsky ma udrel do stehna.

„Možno by sme mali zahrať tvojmu profesorovi,” navrhol.

Prekliata veta, stiahla ma späť do reality. Zavolať niekoho ďalšieho, nech nás počúva, zasvietiť, zmiznúť z tmavej záhrady, v ktorej sme len my a hudba?