Dalimír Stano už názvom svojej zbierky Láska je retro (FAMA art) manifestuje svoj postoj k láske s jemným úškrnom ako k niečomu prekonanému, čo má však aj v súčasnosti svoje „aktualizácie“. V štyroch cykloch (nevinná, vinná, divoká, stratená) po desiatich sonetoch sa pokúša zachytiť jej premeny. Stano si vytvoril vlastnú schému sonetu (4×3 + 2 verše s rýmovou schémou a/b/b//a/b/a//c/d/d//c/d/c//e/e) s relatívne krátkoslabičným veršom. Hranice, ku ktorým núti viazaný verš, mu však neboli na osoh, ale až príliš zviazali jeho slová. Do tejto schémy potom vtesnáva verš, jeho plynulosť je narúšaná pričastou segmentáciou, a tak je vo výsledku kostrbatý a znie vyfabrikovane. A aj keď v poézii zviazanej metrickým a strofickým vzorcom sú pochopiteľné isté nedokonalosti, predsa sú u Stana miestami veľmi okaté, je tu priveľa slovnej vaty („nazvem ťa všetkým čo mi jazyk núka / obväzom na jazve / ťa nenazvem“, ahasver; „červená lienka s nimi – bodkami“, telo na telo) alebo obohraných rýmov („…ty si moja milá / úsmevmi si ma obklopila“, úsmev).

Prevažnú časť sonetov charakterizuje telesnosť. Permanentná snaha dostať ženu „do postele“ a neustále sa presviedčať, čo má „pod nohavicami“, vyznieva zúfalo. Je to len roznecovanie vášne a nezáväzná hravosť, plná frivolnej symboliky, hoci v niekoľkých prípadoch ju udržal v medziach vkusného žartu. Azda len v poslednom cykle v súvislosti s osamievaním dokázal aspoň trochu reflektovať aj svoje rozpoloženie. Zbierku zakľučuje veršami posledného, štyridsiateho prvého sonetu: „sonetom bude dobre kým / zostanú po nás naveky“ (keď sa ponáhľaš). Čím je však večnosť týchto efemérnych sonetov v porovnaní napríklad so shakespearovskými sonetmi, ktoré vyjadrujú večnosť lásky aj cez zachovanie rodu? Zo „sonetov zostal iba vzdych“ (telo na telo).

Martin Navrátil: Slovenská poézia 2017 (Romboid č. 5-6/2018, str. 81)