Matej Barč: Nemožnosť dokonalého porozumenia

(Daniela Dubivská: Vinná z mlčania, FAMA art Spišská Nová Ves, 2018)

9. februára 2021, DAV DVA, Literárny týždenník

V tretej knihe poézie Daniely Dubivskej Vinná z mlčania cítiť jemné prehlbovanie jedinečného autorkinho rukopisu, ale tak ako komunikatívnosť v jej poézii, aj toto tvrdenie trochu balansuje na hrane medzi áno a nie. Tradičné spájanie abstraktného s konkrétnym, otvoreného priestoru s intímnym mikrosvetom väčšinou silno zarezonuje (mám ťa / len pod dáždnikom / s chvíľou čo na mne robí stojky; smiem ťa premeniť na rúhanie / vyprevadiť stráň k búrke), avšak pomerne výrazne vystupujú aj určité retardačné prvky.

Oproti predchádzajúcim zbierkam (Karavána rýb, FAMA art, 2001; Žena v cudzom brlohu, FAMA art, 2012) sa tu často vyskytuje motív pohybu, najmä odchádzania a plynutia v čase a v priestore (napr. v básni Odlietanie), čo súvisí zrejme aj s vekovým posunom autorky, cez ktorý (vedome/nevedome?) nasvecuje aj mužsko-ženské vzťahy. Ich základným rysom je u Dubivskej neustále približovanie sa, ba až „presekávanie“ dvoch subjektov, ktoré však navzájom nikdy nesplynú.

Pociťuje sa tu nemožnosť dokonalého porozumenia si, o to viac rezonuje nevypovedané a nevypovedateľné. Partnerské vzťahy vníma Dubivská ako konfliktné, na hrane (alebo za hranou) noža, avšak práve v spomenutej nemožnosti úplného splynutia muža a ženy nachádza očividne akési čaro. V rámci básní tento princíp funguje dynamizujúco, vytvára napätie, je zdrojom zaujímavých obrazov: „kníhkupec ma na rohu námestia / predá knihe… // lebo ty si ma už rozčítal / … ale z tých divokých písmen / nik z nás / neposkladal život.“

V zbierke je viackrát konkretizovaný obrazmi míňania sa: „Sťahujem sa z tvojho sna / balím všetky tie mestá / kde sa stretávali naše odchody.“ Autorke sa však stáva, že sa jej zrazu na malom priestore jednej básne objaví priveľa dlhočizných abstrákt, ktoré vytvárajú toporné ťažkopádne konštrukcie. Význam výpovede zastierajú a text veľmi zaťažujú: „sme zapamätateľným hriechom… výjav prostoduchej myšlienky o strácaní / ako sa vykrádať z vlastných podstát / a cudzích telesností.“

Silnou stránkou Dubivskej poézie je obraznosť, ktorá dosahuje nečakané a výrazné pointy skôr pri používaní kratších a „všedných“ slov ako výstavbových jednotiek. Tie básnickému obrazu dodávajú kvalitu originálnosti a sugestívnosti: „vlasmi ohmatávam vietor / čo nebude nikdy dospelý“ (Metafyzická), „revolver, čo dvorí terču“ (Zo šúpolia), „všežravé komíny tiahli s dymom“(Premostená).

V kontexte jej originálneho autorského vkladu zaujme aj automatizácia ako postup pri opise výsostne intímnych stavov a situácií: „sen zo mňa vystúpil 5.30 / inštaluje dlaň / na dotyk s brieždením.“ Inokedy zase naopak, prichádza animizujúca obraznosť pri neživých veciach: „a vlak ako plachý kôň / odriekal koľaj za koľajou.“ Podľa môjho názoru, popri už spomenutom (a tradičnom) náhlom spájaní konkrétneho s abstraktným, intimity s otvoreným priestorom, patria tieto postupy v Dubivskej poézii medzi najfunkčnejšie.

Autorský subjekt je u nej problematický, mnohotvárny, neustále premenlivý do rozličných podôb, ktoré (poeticky väčšinou úspešne) vyjadrujú premeny jeho vnútorného sveta. Niekedy však badať sklon k sentimentalite, ktorú akoby neregistrovala: „Odpusť / že sa mi necnie po nebi…. a pochovávam ranné vlaky / čo nevezú ani kúsok poézie.“ Celkovo hodnotím zbierku kladne. V horizonte všetkých troch kníh však v nej nebadať veľký posun, čo možno vysvetliť aj nedostatkom sebareflexie, hlavne (a možno výlučne) po technickej, remeselnej stránke. Viaceré básne v sebe obsahujú veľmi silné i prekvapivo slabé verše tesne vedľa seba a niekedy si doslova pýtajú „prečistiť“ alebo zmeniť básnickú lexiku. Ide vždy o konkrétne príklady, teda nenaznačujem, aby autorka menila svoju poetiku ako takú, tá je, ako som už napísal, zaujímavá a originálna. Kritickejší prístup k vlastným textom by však Dubivskej mohol len prospieť a v budúcnosti by jej umožnil citeľnejší progres v jej básnickom výraze ako celku.

Preklad do mlčania

Daniela Dubivská:

Vinná z mlčania (FAMA art, 2018)

Zbierka básní Daniely Dubivskej Vinná z mlčania je prirodzeným pokračovaním jej druhej knihy Žena v cudzom brlohu. Formálne pozostáva z autorkiných charakteristických krátkych útvarov bez grafického členenia a interpunkcie. Čo sa však týka obsahu, Dubivská sa ešte viac posúva do polohy cudzinky, ako nazýva samu seba. Toto odcudzenie a hľadanie novej identity je napokon motívom nielen tretej knihy, ale celej jej poézie.

Vinná z mlčania však prináša zaujímavý posun: v pomlčkách / vždy povieš najviac / preložíš moje vrásky / do cudzieho jazyka. To nevyslovené v pomlčkách je síce organickou súčasťou Dubivskej hľadania zmyslu, no ako naznačuje – to, o čo celý čas ide, je práve ten preklad do cudzieho jazyka. Dubivská je presne tam najlepšia – v nepomenovanom mieste, v ktorom sa hľadá a ktoré sa snaží preložiť a komunikovať aj nám. Dubivskej poézia je práve ten preklad, ten ju robí nevšednou, znepokojujúcou a otvorenou.

Ako vo svojich predošlých knihách, tak aj v tejto je autorka v podstate v neustálom filozofickom konflikte (preklade) sama so sebou. Neuspokojuje sa s tým, kým by mala byť – otázku „kto je?“ sa snaží zodpovedať znova a znova – háda ma neurčitosť / hádže medzi riadky / moje ruky / telo / tvár. Dubivská si však nie je nikdy istá, preto vo svojich veršoch nanovo prekladá už preložené, skúma rôzne polohy každého slova, chce ho rozmeniť na drobné, pochopiť v akejsi metafyzickej úplnosti. Táto neistota sa prejavuje aj v drobných, takmer nezachytiteľných formálnych detailoch – Čas je v jej poézii zosobnený kapitálkou, zato boh je niekedy boh a inokedy Boh. Poetkino hľadanie tak reaguje na kontext, na to, v akom nastavení je ona sama, ako ďaleko zašla.

Zaujímavou polohou jej poézie sú momenty, kedy Dubivská nereflektuje samu seba, ale konfrontuje sa / rozpráva sa s niekým, kto je jej blízky, no nie na denno-dennej báze. Jej verše sa istým spôsobom odľahčia, lebo nemusia hľadať identitu a byť neustále v strehu. Je to ako spomínanie na deň tesne pred spánkom – skutočné spomienky sa postupne prelievajú do sna, dovolia podvedomiu prežiť veci inak a vyrovnať sa s nimi bez zbytočnej racionálnej vložky, ktorú -ako sa z jej veršov zdá – Dubivská (ne)podvedome uprednostňuje. Je potom príjemné čítať: Tvoj starý dom / už oholený / učesaný do zabudnutia / prívetivo vrastá / do mojich prstov.

Napriek všetkému, poloha, v ktorej je Dubivská vo svojej knihe najsilnejšia, je akoby neustála pripravenosť odísť, z čohosi sa vyviniť, očistiť. To, z čoho je vinná, ponúka v podstate v samotnom názve – z mlčania. To najviac cítiť v partnerských básňach či v básňach, v ktorých má pocit, že starne a už jej neostáva veľa času. Zaujímavým pozorovaním je tiež pocit, ktorý ostáva po dočítaní – a to, že Dubivská vlastne najviac mlčí práve pred sebou: Prichádzaš / s cudzou vetou / do mojej zbierky právd / nikdy ju nerozčešem.

Vinná z mlčania neponúka rozuzlenie či rozčesnutie tejto dilemy, to však nebol ani cieľ knihy. Osobne ma najviac zaujali práve tie prechody, preklady a premostenia, ktoré autorka ponúka a ktoré sú aj najsilnejšou výpovednou hodnotou knihy: presýpam si oči / do ďalšieho sveta / lebo ten náš pŕhli. Ku koncu dodáva: nastúpim do ozveny / či ma odvezie a ja si hovorím, že bolo príjemné začítať sa do jej slov, odviezli ma oveľa ďalej, než som sa odvážil dúfať.

Radoslav Tomáš