Štefan Šimko: Pre koho bijú Zvony v srdci

Literárny týždenník

Nie je žiadnou náhodou, že doteraz nevydaný rukopis Jána Štiavnického, historický román pre dospelých Zvony v srdci vydalo práve spišskonovoveské vydavateľstvo FAMA art (2018). Dôvodov pre toto rozhodnutie malo hneď niekoľko. Autorom spomínaného románu je rodák zo Spišských Vlách a jeho dielo (rozprávky, povesti, humoresky, poviedky, romány) sa bezprostredne dotýka Spiša. Podnet na napísanie románu, ako na jeho prvej prezentácii objasnil autorov syn, vzišiel od metalurga, vysokoškolského profesora Technickej univerzity Košice Gabriela Kunhalmiho, ktorý sa pri vedeckom štúdiu odlievania zvonov zoznámil aj s prácou Majstra Konráda, zakladateľa zvonolejárskej dielne v Spišskej Novej Vsi. Keďže sa osobne s Jánom Štiavnickým poznal, považoval za inšpirujúce, aby vzniklo aj literárne dielo s touto tematikou. Dielo napokon naozaj vzniklo, aj keď z rôznych dôvodov zostalo v rukopise viac než 25 rokov. Svoj podiel na vzniku románu však nesie i kampanológ Juraj Gembický, ktorý sa zvonolejárstvu venuje ako historik. Obidvaja odborníci román navyše podporili popularizačnými štúdiami o metalurgii a kampanológii v závere knihy. Fikcia literárneho diela sa tak mohla spojiť s faktami, ktoré dobu i osobnosť Majstra Konráda priblížili aj vedecky. Dôležitým podnetom na vydanie rukopisu bola aj snaha autorovej rodiny naplniť sen pána Kunhalmiho, ktorý jej túto povinnosť dosť často kládol na srdce. Definitívnu podobu dostal rukopis po redakčných úpravách Markéty Andričíkovej. Ako na jednej z prezentácii povedala, snažila sa románu dať nielen súčasnejší štýl a jazyk, ale aj dynamiku výpovede.

S osobou Konráda (vtedy ešte Konráda Gaala, kým sa neskôr nezistilo, že šlo o mylnú interpretáciu dobového záznamu, v ktorom nebola medzi dve mená vložená čiarka) sa obyvatelia Spišskej Novej Vsi i širšia odborná verejnosť dôkladnejšie zoznámili v roku 2012 pri príležitosti 655. výročia založenia gotickej zvonolejárskej dielne. Vydať knihu sa však vďaka úsiliu autorovho syna, vtedajšieho primátora mesta a vydavateľstva podarilo až vlani, v roku 750. výročia 1. písomnej zmienky o meste. Prvá prezentácia knihy sa tak stala aj súčasťou osláv.

Kniha je o živote človeka prichádzajúceho na Spiš do Iglova (jeden z historických názvov Spišskej Novej Vsi) cez Krakov a Levoču až z ďalekých „krajov germánskych“. Historici zatiaľ nevedia, kedy a kde sa Konrád narodil, kde do príchodu na Spiš žil, ani kedy a kde zomrel. Ján Štiavnický, autor, ktorý mal skúsenosti so spracovaním viacerých historických materiálov, však ovládal reálie stredoveku, detaily bežného života obyvateľov tvoriacich rôzne sociálne vrstvy vtedajšej spoločnosti. Od kupcov, krčmárov, cez zlodejov, vojakov, samaritánok, ale tiež kňazov, mestských prísažných a richtárov, až po kráľa (Ľudovít Prvý), otvára čitateľovi bránu do sveta mladého ambiciózneho „hotového“ majstra Konráda. Ten v autorskej licencii na fikciu opúšťa Magdeburg a dielňu svojho zvonolejárskeho majstra Spocka, aby našiel miesto, ktoré bude môcť nazvať domovom a v ktorom sa pokúsi etablovať sám ako majster – výrobca, tvorca zvonov.

Okrem motívu hľadania, ambície presadiť sa a uplatniť svoje skúseností, (ako dominantná) rezonuje v románe myšlienka zmyslu ľudskej existencie. „Človek nežije len preto, aby umrel, ale hlavne kvôli tomu, aby po sebe niečo zanechal. Nejde ani tak o svetský majetok. To je ako suchá slama blízko ohňa.“ (str. 62). Aj keď ide opäť o historickú fikciu, v rámci tohto morálneho imperatívu je súčasťou Konrádovho poslania aj zásadné odmietanie odlievania diel. Prvoradá služba človeku konaná na slávu Boha sa románom nesie od Kondrádovho pobytu v Magdeburgu, kde ho o poslaní tvorcu zvonov poúča jeho Majster, cez Višegrád, kde je priamo konfrontovaný s lukratívnou ponukou Mikuláša Drugetha, až po rozhovory so svojím učňom Martinom. Pre Konráda je dôležité aby, „zvonolejár bol človek čestný a čistý, ktorý sa ani myšlienkou ani činom“ nespreneverí výrobe zvonov. Lebo zvony sú spojením medzi dušou človeka a Bohom.“

Medzi množstvom postáv, ktorými autor zaľudnil román majú svoju úlohu i traja duchovní. Levočský kňaz Šalamon, ktorý Konráda privedie do Iglova, Efrosion, spovedník kráľa, Konrádov sprostredkovateľ a podporovateľ a nakoniec brat Ján. Kým prví dvaja sú mentormi, radcami, Konrádov mladší brat Ján ich dopĺňa svojou emocionálnou stránkou. „Daj za moju dušu zvoniť na tom zvone, ktorý ti bude najbližší… Ktorý máš najradšej“ (str. 221) „Počujete? Šum anjelských krídel. A možno sú to duše našich rodičov. Tešia sa, že sme spolu.“ (str. 199).

Autor sa vyhol detailnejšiemu vykresleniu mladosti hlavného protagonistu. Sporadicky a nepriamo cez spomienky, sa však k nej vracia. Nájdeme ich v  časti, keď už je Konrád usadený v Iglove, má postavený dom i dielňu, vďaka zvonu, ktorý odlial pre Višegrad, sa stal šľachticom, je známy a dostáva ďalšie zákazky. Vtedy k nemu Prichádza brat Mikuláš a neskôr i Ján. Mikuláš je však ľahkovážny, chýba mu cieľ, naplnenie života, a preto si rád vypije, čo medzi ním a bratom spôsobuje konflikty. Napätie prináša i príchod Jána. Očakávame hlboko veriaceho a skromného mladého muža, Ján je však prísnym a nekompromisným sudcom, a rozpormi je poznačený aj vzťah medzi Konrádom a Jánom.

Okrajovou témou sa zdá Konrádov vzťah k ženám. Nemá Hedviga z Krakova znamená vzplanutie, okúzlenie krásou a precitnutie. Budúca manželka Irena Teichová vstupuje do života dospelého a úspešného muža a znamená budúcnosť.

Nemožno sa nezastaviť ani pri najdôležitejšom medzníku života Majstra Konráda. V čase, keď si začína ako-tak vzmáhať, stavia si dom a dielňu, richtár mesta ho oboznámi so zámerom kráľa zhotoviť pre Višegrád zvon. Možnosť získať takú objednávku je lákavá. Konrád sa rozhoduje medzi istotou, ktorú ponúka život v meste, v ktorom sa už usídlil a neistotou náročnosti ponuky. Konrád nie je literárnou postavou romantických príbehov. Štiavnický ho vykresľuje ako mladého človeka reálne zvažujúceho hranice medzi úspechom a možným krachom. Ak sa rozhodne zanechať v Iglove všetko, čo začal, robí to najmä vo viere vo vlastné sily a vo vízii vykonania, niečoho, čo je preňho veľkou profesionálnou i morálnou výzvou. Vo Višegrádskej anabáze Majstra Konráda, ktorá sa týka najmä jeho zápasu s materiálnym zabezpečením odliatia zvona a nečestnosťou konkurencie, je kľúčovou epizóda so samaritánkou – ženou žijúcou s vojakmi armády čakajúcej na hrade. Je to nádherný dialóg človeka zo dna spoločnosti o živote a utrpení, o láske a ponížení, o vojne a mieri. Aj toto sú zvony v srdci – meisterstück Jána Štiavnického.

Autor románu veľmi zručne narába s detailom. Čitateľa určite zaujme, aj stavba pece vo Vyšegráde, technológia výroby, dramatický opis prepravy zvona, jednanie s pomocníkmi, dramatický pohreb jedného z nich. Konrád je napokon úspešný, zvon sa páči, stáva sa šľachticom, no najviac preň znamená udelenie privilégiá, podľa ktorého, kdekoľvek sa usadí, je oslobodený od platenia daní.

Lineárne sa rozvíjajúci príbeh nenarúšajú ani viaceré drobnejšie epizódy románu. Niekedy jeho tempo zrýchľujú, inokedy umne spomalia. Výroba zvončeka učňom Martinom, cesta k uhliarovi, stretnutie s Irenou, cesta na Skale útočiska, mor v meste, požiar, krstiteľnica pre Stillbach, pôžička pre Mikuláša, fašiangy… Dej románu inak plynie ľahko, chronologicky. A končí symbolicky – svadbou zvonolejárskeho majstra Konráda s Irenou, aby sa začala ďalšia nenapísaná kapitola románu. Aj v tomto prípade ide, samozrejme, o literárnu fikciu. Historické fakty sú totiž aj z tohto hľadiska skúpe. Nebránia však autorovi, aby cez postavu, aj keď historickú, potvrdzoval základné ľudské hodnoty, ktoré by sme mali vyznávať aj dnes.

Štiavnický predkladá čitateľovi svet a myslenie „temného“ stredoveku. Ak sa zdá, že pričasto narába s náboženskými motívmi, treba si uvedomiť, či aspoň pripomenúť, že výroba zvonov s vierou v Boha veľmi úzko súvisela a myslenie človeka v 14. storočí sa upieralo k viere ako jedinej záchrane. Ani v tejto súvislosti nie je, našťastie, spisovateľ didaktický, moralizujúci, či poučujúci. Vo svojej predchádzajúcej tvorbe má skúsenosti so schematizmom, metódou socialistického realizmu, textami napísanými „na objednávku spoločnosti“. Tento príbeh je však príbehom cieľavedomosti, pokory, pracovitosti a pevných morálnych zásad.

Je dobre, že sa Zvony v srdci – aj keď po rokoch – dostali na pulty kníhkupectiev. Svojimi kvalitami zaujmú určite viac ako rôzna podenková literatúra. Toto treba povedať aj pokiaľ ide o prácu vydavateľstva. Tvorcovia vo FAMA art totiž nepodcenil nielen redakčnú a jazykovú úpravu diela. Knihu na zaujímavý artefakt povyšujú aj vkusné ilustrácie, grafická úprava a layout. Kniha pekná formou i obsahom je dôkazom, že vďaka podpore Fondu na podporu umenia môže dobrá literatúra vyjsť aj v malom vydavateľstve.