Zbierka Krajina Kaina (FAMA art) Jozefa Puchala trpí nevyváženostou obsahu a formy – obzvlášť frustrujúco môže pôsobiť samoúčelné titulovanie básní slovnými hračkami: Záklonom chránená (s. 18), Piata pieta (s. 28), Story z Tóry (s. 34) či Mailovanie v husej koži (s. 54). Džízs. Čaro nechceného spočíva v tom, že výsledné tvary pripomínajú poetiku nonsensu, ale básne sú zrejme myslené vážne; úsilie doplniť druhý člen rýmovky pričasto vytvára ruptúru medzi tým, ako texty znejú po fonetickej stránke (dobre) a ako vyznievajú po stránke sémantickej (nepatričné): „Vrháme tieň / na kaluže // Boh nemá fén / tma neluže* (s. 60). Puchalova poetika sa mi nezdá úplne márna, zbierka má aj svetlé momenty, autor by však k básneniu mohol postupovať striedmejšie – takpovediac menej exhibičné.

Matúš Mikšík: Ge-ne-ruj-ten-text-! (Knižná revue 7-8/ 2018, str. 34)

__________________________________________________________________________________

Jozef Puchala vo svojej zbierke Krajina Kaina (FAMA art) tiež preukazuje nápaditosť v oblasti hrou so slovom. Evidentné je to na názvoch básní či cyklov (Nemorandum, Z tisíc a jednej moci, Mailovanie v husej koží). Vo svojej podstate však ide o samoúčelnú a prehnanú hru slov. Je vedený viac logikou rytmu a zvukových korešpondencií než logikou myšlienky. Vážne nastolené otázky zľahčí doplnením verša iba pre rým či vtip. Aj keď v zbierke sú letmo spomenuté aj okolnosti tvorby (Na biely obrus, Len tak), ahasverské blúdenie, bezvýchodiskovosť situácií a narúšanie vzťahov (Amulety, A, Záklonom chránená), kľúčovým gestom je odboj voči utiekaniu sa k metafyzike. V povrchnej blasfémii sa Puchala púšťa s Bohom do sporu, ale nekladie hlboké otázky a odpovede nachádza príliš ľahko.

Martin Navrátil: Slovenská poézia 2017 (Romboid č. 5-6/2018, str. 81)