Páv

(úryvok)

V parčíku pred krčmou poletujú jemné pavučiny. Vyzerajú ako sivé vlasy rozprávkovej starenky. Niektoré pavúčie padáky skončili na nízkych kríkoch, iné letia ďalej okolo futbalového ihriska cezkopec do vedľajšej dediny. V slizkej zelenosivej fontánke žblnkoce slabý prúd vody. Lavičky okolo nej obsadili matky s pištiacimi ratolesťami, chlapi obracajú múdrosti dnu v zadymenej krčme. Zvon na kostole odbil štvrtú hodinu poobede. Hájenku zohrievajú dozvuky leta. Nikto ani len netuší, že o pol roka aj toto drobunké zrnko na mape našej krajiny postihne pohroma.

Julo sedí doma a pije. Od žiaľu. Zdochol mu páv. Ten mladší, dva roky mal. Žeby to boh skáral, stovku za neho dal. Odpľuje si na koberec. Jeho babka, u ktorej býva, sedí na gauči v druhej izbe, čierny kocúr jej pradie v lone, pozerajú televízor. Farárova kázeň sa hlasno ozýva v celom dome. Julo obráti zvyšok pollitrovky borovičky dolu hrdlom. Vsunie bosé nohy do rozčaptaných papúč a vyjde si zapáliť na dvor. Mŕtvy páv stále leží v malom kamennom jazierku. Hlava pod vodou, jedno krídlo vykrútené na kameni, zopár nadchvostových pier trčí do neba. „Dopiči tu!“ zahreší Julo pre seba. Pozrie na druhého páva v kurníku, toho staršieho. Má krásnu zeleno-zlatú chvostovú vlečku s bronzovo-modrými očami. Pohrozí mu horiacou cigaretou: „Ti mušiš vitrimac!“ Žmurkne na neho a prejde si rukou po dlhých riedkych vlasoch. Otočí sa do okna, v odraze sa obzerá a rýchlo dofajčí. Musí sa ostrihať, aj tak má už riadne kúty a plešatie, potom pôjde do krčmy. Dnes žiali. Hodí špak do utopeného. Musí ho zakopať, kým baba nevidí. V nedeľu podvečer zvykne vyjsť aspoň na záhradu, keď už do kostola nevládze.

Pokým Julo majstruje s holiacim strojčekom, ako si naplánoval, chladný tieň zakryje celú záhradu. Hotovo, pozerá na nového Jula v zrkadle a vykrúca hlavu do všetkých strán. Vyholil si temeno a trochu boky nad ušami, vzadu nechal dlhé rezanky, usmieva sa, je spokojný. Ešte raz sa opláchne, oblečie, nahodí obľúbenú koženku, holinu zakryje šiltovkou a zadné vlasy začeše prstami. V krčme je skôr, ako stihne dofajčiť cigaretu. Postojí na chvíľu pri hrdzavom popolníku pred vchodom. S úškrnom sleduje, ako mladé mamičky odchádzajú a nervózne vykrúcajú krky raz na deti, raz na krčmu. Z dverí sa vytacká prvý poslušný.

„Servus, Julo.“

„Nazdar, ta dzejdzeš, šak ešči aňi cma ňeje?“

„Mušim, tota už krivo kukala pres hodzinu,“ potľapká Jula po pleci kamarát z detstva. Nahlas sa mu začká, chytí sa za hruď, zhlboka nadýchne. „Joj, ňešedlo mi, idzem doboha stadzi.“

Julo mu kývne na odchod. Vtom sa opäť otvoria dvere a vypustia ďalších dvoch s obrúčkami. Kývnu si na pozdrav. Julo sa v duchu škerí. On také problémy nemá. Jeho nikto z krčmy nedurí.

Vojde dnu. Dym ho radostne objíme, krčmár privíta a začne čapovať. Kamaráti mu ponúknu stoličku po odídených. Rovno objedná pálenkové kolo. Krčmár donesie borovičky.

Julo vstane a povie: „Na pamiatku mladého… páva mojeho, zdechnul kokot.“

Všetci sústrastne pokynú hlavami a kar pokračuje. Chlapi sa prekrikujú, tľapkajú po pleciach, smejú sa, sem-tam pozrú na veľkú obrazovku televízora nad ich hlavami, vyhrešia ho a pokračujú ďalej. Obrovská preparovaná hlava jeleňa ich pozoruje. Šestnástorák vie o každom ich tajomstve, tak ako aj krčmár. Vášnivý poľovník, ktorý zdedil nalievanie štamgastom po svojom otcovi a pokračuje v tradícii po dedovi aj jeho otcovi.

Julo si už pláva na svojej hladinke. Do hlavy sa mu zase vkráda jeho bohyňa lásky Livka.