FAMA art, Spišská Nová Ves 2021, 140 str. Il. Viaz.

Vydané vlastným nákladom

Jednotlivé príbehy rozdelené do troch častí (V rukách, Z ulice, Jazvy) hovoria o osudoch ľudí vyšších i najnižších spoločenských vrstiev, medzi ktorými sa vyskytnú nielen postavy z miestnej oligarchie, ale aj radoví občania so svojimi snami a prehrami, dôchodcovia, alkoholici, naivní mladíci, sklamané ženy, i dievčatá žijúce z najstaršieho remesla.

Autor zachytáva osudy svojich postáv s dostatočne presvedčivou autentickosťou i mierou autorskej licencie, čím sa jeho príbehy – mnohokrát aj bizarné – stávajú uveriteľnými výpoveďami o tom, čím žije dnešná spoločnosť.

Martin Hlavatý (1979)

Žije v Danišovciach na Spiši, ako kultúrno-osvetový pracovník sa venuje projektom v oblasti divadla, literatúry a subkultúram. Je manažérom hudobných skupín multižánrových projektov, organizuje festivaly a kultúrne podujatia.
Bol ocenený súťažiach Poetická Ľubovňa (2003,2004, 2005), Múza (2004, 2005), Ihnátové Hanušovce (2006), O dúhovú lampu z krajiny Zázračno (2004), Jašíkove Kysuce (2006), Krídla Ivana Laučíka (2007), Mladá Slovenská poviedka (2008), Radlinského Kúty (2009), Florinová jar (2010).
Publikoval vo viacerých denníkoch, v časopise LET, a Romboid, v zborníkoch Dlh (2004), Posúvanie (2007) a PARNAS (2016). Svoje tvorbu prezentoval aj v rámci literárnych projektov Grilláž (2005), Ravena 2006, Poviedkáreň (2014). Literasa (2016) a SLK online (2020).

https://www.radiokosice.sk/martin-hlavaty-predstavil-kniznu-novinku-nadrobene

_________________________________________________________________________________

Zbierka Nadrobené vás prenesie do roly dedinčana

Dedinský život zobrazený vo svojej nahote. Aj tak by sa dala v skratke opísať stále pomerne čerstvá debutová zbierka poviedok od Martina Hlavatého, ktorá nesie názov Nadrobené. Každou poviedkou autor odkrajuje pomyselné kolieska ľudských osudov, ktoré namáča do horúceho mlieka. „Topia sa a menia, niekedy chutia príliš sladko a inokedy sa miešajú so slzami,“ hovorí autor.

Poviedky sú krátke, majú spád a vy neviete skrátka prestať čítať. Zastavíte sa až na poslednej strane a v hlave si už spájate súvislosti s reálnym životom. Autor v knihe totižto zobrazuje život na dedine vo svojej podstate. Neprikrášľuje ani si nekladie servítku pred ústa. V príbehoch sa potýka s reálnymi problémami slovenskej dediny, ako je alkoholizmus, prostitúcia, ale aj prežívaním mladíckych lások a sklamaním z nich. Nechýbajú ani majetkové rozpory a problémy s nelegálnymi stavbami „papalášov“.

V troch častiach zbierky Nadrobené – V rukách, Z ulice a Jazvy zachytáva život ako nižšej sociálnej vrstvy, tak aj oligarchov a pomyselne zotiera na prvý pohľad zjavné rozdiely medzi nimi. Pomocou jazykových obrazov a silne prítomnej lyrickosti sa v momente prenesiete aspoň v mysli do slnkom zaliateho parku, na lúku či kopec nad dedinou, na ktorom sa týči kríž.  Autor vás vtiahne do deja tak dobre, že sa s mnohými situáciami a postavami dokážete veľmi rýchlo stotožniť. V jednotlivých poviedkach silno cítiť osobnú skúsenosť Martina Hlavatého so životom na dedine, čo sa prejavuje v naturistickom nahliadaní do skrytých zákutí vidieckeho života. Kniha je písaná ľahkým a zrozumiteľným jazykom, a preto je výborným spoločníkom na trávenie voľných chvíľ.

O inšpirácii, osude postáv, ale aj o živote na dedine nám viac prezradil autor knihy, Martin Hlavatý, rodák zo Starej Ľubovne žijúci dlhé roky na Spiši.

Nadrobené. Jedlo, ktoré sa dá buď milovať alebo nenávidieť. Ty patríš do prvej skupiny?

Jednoznačne patrím do prvej skupiny a za mojich detských čias som si na tejto lahôdke pochutnával takmer každý deň.

Názov sa teda odvíja od tvojej lásky k tomuto jedlu alebo je  len symbolický?

Odvíja sa to od názvu jednej z poviedok, ktorá je v knižke a je to aj výstižná metafora, ktorá sa mi hodila a trefne zapasovala ako názov pre celú zbierku, keďže sa v nej nachádza próza z pomerne dlhého obdobia mojej tvorby. Každá poviedka je jedno koliesko pomyselného rožka, ktorý sa drobí do mlieka.

V jednotlivých poviedkach teda “drobíš” osudy rôznych postáv. Pri písaní si nedávaš servítku pred ústa a niekedy to znie až príliš reálne. Inšpiroval si sa pri písaní tým, čo prežívaš a pozoruješ v živote na dedine?

Pri písaní sa vždy inšpirujem tým, čo prežívam a tým čo pozorujem okolo seba a nie je to len život na dedine, aj keď v mojej debutovej zbierke dominuje hlavne dedinské prostredie. V každej poviedke sa objavujú postavy a situácie, ktoré nejakým spôsobom pretli moju životnú cestu a zanechali vo mne stopy, sú to emócie, ktoré ovplyvnili alebo poznačili ďalšie (k)roky.

Narodil si sa v Starej Ľubovni, ale dlhé roky žiješ na Spiši, v Danišovciach. Čo ti na dedinskom živote najviac prekáža?

Na dedinskom živote mi prekáža to isté ako kdekoľvek inde, že niektorí posudzujú človeka podľa toho ako vyzerá a podľa toho, čo o ňom počuli z tretích-štvrtých úst alebo čo si domýšľajú na základe ich mylných pocitov. Ak ich s tým konfrontuješ, nie sú schopní argumentovať ani viesť konverzáciu, aby ťa naozaj a lepšie spoznali. To však neznamená, že všetci sú rovnakí, každopádne na dedine to vnímam intenzívnejšie a je to citeľnejšie.

A naopak, čo máš na ňom najradšej?

Osudy a príbehy ľudí, prostredie, blízkosť prírody, nekonečnú inšpiráciu na tvorbu, staré krčmy a potraviny a život, ktorý funguje podľa vlastných pravidiel. Niekedy mám pocit akoby to bola iná planéta a to ma na tom fascinuje.

Dedinským životom sa pri tvorbe inšpiroval už Tajovský, Kukučín a mnohí ďalší. Zmenila sa slovenská dedina odvtedy?

Z môjho pohľadu ako autora prisťahovaného a žijúceho na dedine sa zmenili len scény, kostýmy, rekvizity a rok v kalendári (smiech). Samozrejme za tých 150 rokov sa zmenil celý svet, nielen dedina, každopádne tie stereotypy, všedný život, sociálne pomery, niektoré zvyky a obyčaje tu stále pretrvávajú. Určite žijú v každej dedine postavy, ktoré by sa našli v Kukučínovej Rysavej Jalovici či Dies Irae alebo v Tajovského Ženskom zákone, či Apoliene.

Kniha je debutovou zbierkou tvojej dlhoročnej tvorby poviedok. Čo bolo impulzom, pre ktorý si sa rozhodol knihu vydať?

Píšem od roku 1999. Túžba vydať knihu tu bola od začiatku mojej tvorby. No časom a aj vďaka Spišskému literárnemu klubu som pochopil ako to funguje a že cesta je dlhá, niekedy veľmi náročná, no netreba sa vzdávať.  Potreboval som uzavrieť jedno desaťročné autorské obdobie a poslať moje literárne omrvinky do sveta. Proces trval takmer päť rokov od uzavretia výberu finálnych poviedok do zbierky. Po rôznych experimentoch s textom, nervóznych neskorých večeroch, že to nemá zmysel, či zvažovaní kde, ako a s kým to vydám, sa mi podarilo získať štipendium na dokončenie rukopisu od Fondu na podporu umenia. Pracoval som so skvelým tímom z vydavateľstva FAMA art (Tomáš Repčiak, Ján Petrík, Martin Horbal, Viera Novákova), za originálne ilustrácie obálky a v knihe vďačím talentovanej Nikole Kolačkovskej. Keď som si bol knihu prevziať v tlačiarni, bolo to niečo výnimočné a knižka Nadrobené je pre mňa jeden zo splnených celoživotných snov.

V knihe viackrát spomínaš miesta, na ktoré sa postavy pravidelne vracajú. Máš aj ty také miesto na Spiši, na ktoré sa rád vraciaš, kde chodíš premýšľať?

Rád sa vraciam na miesta, kde som prežil detstvo, čiže do Ferčekoviec a okolitej prírody. No a keďže som vášnivý turista-tulák, tak chodím pravidelne šliapať a premýšľať do prírody. Sú to najmä moje obľúbené Volovské vrchy, okolie dediny Danišovce, no pár obľúbených miest mám aj v Levočských vrchoch či v Slovenskom raji. Spomeniem zopár srdcoviek: Zbojnícka dolina, Kloptáň, Bukovec, Galmus, Červené skaly, Holý kameň, Gačovská skala, Muráň, Borovniak, Marčulina, Václavák

Tak čo, ožijú tieto autentické príbehy aj vo vašich mysliach?

Adriána Henčeková

novejsa.sk, 26. septembra 2021

__________________________________________________________________________________

Kniha krátkych próz Nadrobené (FAMA art, 2021) predstavuje debut spišského autora Martina Hlavatého, ktorý doteraz publikoval v rôznych časopisoch a zborníkoch (LET, Romboid, zborníky Spišského literárneho klubu Posúvanie, PARNAS, Priúzko) a pravidelne sa zúčastňoval aj literárnych súťaží (Poetická Ľubovňa, Múza, Krídla Ivana Laučíka…)

Kniha, predstavujúca väčšinou prózy z prostredia súčasnej slovenskej dediny a malomesta, je obsahovo rozdelená na tri časti: V rukách, Z ulice a Jazvy. Už z týchto názvov sa dá odpozorovať charakter próz, ktoré po obsahovej a citovej stránke rámcuje bezprostrednosť prežívaného, drsnosť a traumatickosť.

Autor zobrazuje prostredie zapadnutej slovenskej dediny a malomesta, kde často vládne násilie, živočíšna pudovosť a alkoholizmus, pričom väčšinou ide o zobrazenie z pohľadu tých najbezbrannejších členov miestneho kolektívu (dieťa, opustená žena). V textoch je badateľný súcit a pocit spolupatričnosti, ktorý rozprávač / autor k svojim hrdinom pociťuje.

Rozprávač (možno pod vplyvom postáv) však často mení svoj objektív a stáva sa raz rustikálne drsným, až vulgárnym, inokedy  zase citlivým, často až za hranicou sentimentality. Toto oscilovanie pôsobí na mnohých miestach ako nezvládnutá štylistická stránka textu.

Vyššie spomenutá nevyváženosť a oscilácia  medzi vysokým / nízkym a drsným / citlivým – či precitliveným je najčastejšie prítomná práve v textoch s tematikou „padlých žien“. Napríklad v próze Ovca,  kde je hlavným motivickým „tromfom v rukáve“ priamočiara paralela medzi osudom nevinného zvieraťa a zbitej prostitútky, nachádzame po drsnej scéne násilného sexu v lese takýto prehovor: „Ďakovala tomu, v koho neverí a sľubovala, že včera to bola posledná noc. Musí to urobiť. Nie kvôli sebe, ale kvôli tomu nevinnému, čo cíti a nosí už pár týždňov pod srdcom.“

Téma dediny, väčšinou podanej v perspektíve jej „životného naturalizmu“ a morálneho úpadku nie je v slovenskej literatúre, jemne povedané, nová. Ba s istým zveličením možno konštatovať, že je taká stará ako slovenská literatúra sama. Natíska sa teda otázka, aké nóvum priniesol Hlavatý svojou knihou? Popri  napr.  Pišťankovom Mladom Dônčovi, kde sú vyššie naznačené dedinsko-slovenské poklesky (alkoholizmus, rudamentárnosť, hraničiaca so živočíšnym primitivizmom – a často ho aj prekračujúca – domáce násilie a pod.) je v Hlavatého prózach celé toto tradičné slovenské tematické „spektrum“ podávané vážne, čo by samo osebe nebolo zlé, keby bol v tejto vážnosti  prítomný aj druhý plán alebo širší kompozičný rámec. Takto stojíme pred viac-menej izolovanými textami, ktorých vážna výpoveď miestami prechádza aj do polôh s nádychom ľahkého sentimentalizmu alebo melodrámy. Napr. próza z prostredia verejného domu pôsobí naivne jednak z hľadiska načrtnutého kontrastu prostredia (idylizujúce spomienky na dedinu verzus skazené mesto), ako aj z hľadiska prežívania hlavnej postavy, na ktorú (resp. na objekt jej túžby) autor konvenčne odkazuje ako na „anjela bez krídel“, čo je aj názov poviedky. S bližšou motiváciou alebo charakteristikou postavy sa v danej poviedke nestretneme, pripomína skôr akýsi náčrt, ktorý však na potrebný účinok neveľmi postačuje. Táto „vytrhnutosť“ a neukončenosť, či nedopovedanosť poviedok, keď má človek pocit, že číta len akési „výrezy“ z nenapísaného väčšieho celku je neduhom, s ktorým sa v Hlavatého prózach stretávame častejšie, čo jednak necháva (príliš)  otvorené interpretačné rámce, jednak čitateľa môže otravovať nejednoznačnosťou, neukotvenosťou postáv a príbehu.

Vo viacerých textoch  knihy sa vyskytuje pomerne ľahko čitateľná symbolika, napríklad v poviedke Zvon, keď stále zdôrazňovanie tohto motívu ako symbolu strateného detstva, resp. návratu doň kognitívneho čitateľa unavuje poukazovaním na prepojenie, ktoré je od začiatku jasné.

Erotické scény v textoch sú naservírované pomerne prvoplánovo a občas zaváňajú lacnou pornografiou:  „Dotackali sme sa za prvé stromy. Driapali zo seba veci, chrčali ako zver a zrazu som sa zobudil. Knísala sa predo mnou zlomená v páse, držiac sa konárov a otŕčala mi zadok. Vyvracal som črevá a srdce. Ani sa neobzrela, len knísala a tupo hľadela do zeme. Lapal som vzduch. Pichal mi do pľúc a koža praskala ako kôra brezy, keď je chorá. Vytiahol som si trenírky, zapol nohavice a obliekol potrhanú košeľu.“ s. 21,  „Rozzipsovala mu nohavice a sklonila sa k nemu. V hlave cítila bodania od šialených myšlienok, akoby ju mala plnú ostrých klincov, ale vedela, že teraz to nesmie posrať, inak to budú klince do jej rakvy. Pevne mu zovrela penis a začala ho dráždiť jazykom. Vedela, čo mu stačí.“ S. 37

Dialógy, ktoré naozaj často zobrazujú (alebo sú odpozorované) z konkrétnych ťažkých životných situácií, nesú bohužiaľ, bremeno vyššie spomínanej nevyváženosti, keď napríklad do prostitútky zamilovaný tínedžer v poviedke O červenej kabelke oslovuje hliadkujúceho policajta pomerne starosvetsky „Pane“ alebo v poviedke Nadrobené, keď brutálny otec-alkoholik bije syna po tvári so slovami: „Ty šašo počmáraný“.  

Vnímanie sveta v Hlavatého poviedkach prechádza takmer výlučne cez vedomie jeho postáv natoľko, že na mnohých miestach sa stiera rozdiel sen medzi snom, či predstavami a realitou. Vo väčšine prípadov majú tieto „úniky do denného snenia“ znak disociácií, obranných psychických mechanizmov, ktoré slúžia na ochranu človeka pred neznesiteľnou okolitou skutočnosťou tým, že ho mentálne „prenesú“ na iné miesto, aby sa vnútorne nemusel konfrontovať s konfliktnou alebo citovo neznesiteľnou situáciou. Takéto úniky do vlastného sveta sú badateľné najmä u Hlavatého detských hrdinov.

Na Hlavatom je (v pozitívnom zmysle) vidieť roky strávené v Spišskom literárnom klube, avšak, bohužiaľ, naučené literárne „ťahy“  nie je vždy schopný naplniť dostatočne hlbokým obsahom, ani pod vplyvom nepopierateľnej a citeľnej sumy životných skúseností a pozorovaní. Fragmentarizácia ako spôsob zobrazenia úryvkov života neveľmi funguje, kvôli spomenutej absencii vyššieho kompozičného rámca, ktorý chýba aj tematickým „makrocelkom“ (poviedky s témou ženy- prostitútky alebo týraného dieťaťa), pričom prvá z týchto tém je väčšinou zobrazená pomerne klišéovito, druhá pôsobí umelecky autentickejšie a práve prózy písané z polohy týraného dieťaťa sú, podľa nášho názoru, najsilnejšie časti knihy, aj keď by sa dalo polemizovať o nedostatku autorského odstupu od (pravdepodobne osobne prežitej) témy.

Svet Hlavatého poviedok je drsný a nekompromisný, zároveň nám však za prvotným dojmom (často krát, bohužiaľ, len chceného) šoku neponúka nič hlbšie a trvácnejšie, čo by v čitateľovom vedomí zostalo aj po odložení knihy.

Matej Barč, Knihy na dosah, 2021

__________________________________________________________________________________

Drsný pohľad na dedinský život

Vydavateľstvo Fama art vydalo netradične naturistický pohľad na zákutia dedinského života. Prozaik Martin Hlavatý si nedal servítku pred ústa, keď pomenoval mnohé boľačky slovenského moderného vidieka. Tak, ako kedykoľvek predtým, je Hlavatého dedina plná domáceho násilia, falše a bolesti. Je dobré, keď slovenská próza demystifikuje selanky, obraz Vianočných oblátok a prizná sa k realizmu a aktuálnosti problémov. „Nie som sviniar, ktorý sa kochá v násilí, chcem iba dať čitateľovi nadrobené, tradičné jedlo chudoby, mlieko s rožkom, pravdu, ktorá ho vracia nohami na zem. Slovenská realita nie sú báchorky zo Slovanov, hejslovácke halucinácie, ani sebatýranie sa a kydanie do vlastného hniezda. Viem, odkiaľ fúka vietor, na dedine som vyrástol a formovala ma,“ hovorí Hlavatý.

Debutová zbierka Nadrobené obsahuje poviedky zachytávajúce desaťročnicu Hlavatého tvorby. Finálny výber obsahuje dvadsaťosem poviedok rozdelených do troch častí: (Nadrobené) V rukách, (Nadrobené) Z ulice, (Nadrobené) Jazvy. Kniha vyšla vo vydavateľstve, ktoré pomáha pri vydávaní pôvodnej mladej slovenskej poézie a prózy, pod vedením Jána Petríka. Na knihe spolupracoval so skvelým tímom ľudí z vydavateľstva a taktiež s talentovanou ilustrátorkou Nikol Kolačkovskou, ktorá svojimi ilustráciami doladila autorov prozaický svet nadrobený na papieri a výrazne prispela k celkovému originálnemu vizuálu knihy.

„Nadrobené príbehy sú omrvinky ožívajúce v rukách mojich postáv, pozbierané osudy ľudí z ulíc, ktorými kráčali, jazvy na duši, ktoré potrebovali zahojiť. Sú to kolieska narezaných rožkov, ktoré padajú do horúceho mlieka. Topia sa a menia, niekedy chutia príliš sladko a inokedy sa miešajú so slzami. Nadrobený svet, ktorý som stvoril je tvrdý, disharmonický, bizarný, niekedy až vulgárny. Moje postavy napriek bolesti snívajú a stále hľadajú niečo oveľa intenzívnejšie, občas je to sebazničujúce. V mojom svete sa skrátka nedejú veci, tak ako by sa mali. Avšak napriek drsnosti veľmi rád využívam lyrickosť a silnú obraznosť, ktorá príbeh zjemňuje“, opisuje svet svojho literárneho debutu autor Martin Hlavatý.

Kto sa chce ponoriť do bičujúceho sveta dedinskej reality, ten siahne po Hlavatého debute. Brutálny svet s farbami babkinho „šifónera“, v ktorom sa zrkadlí celá rodina aj so susedmi, to je ponuka, ktorá sa neodmieta. Kto neprehryzne tvrdý rožok, nadrobí si ho v poetike prozaického debutu. Je čas vyskúšať chuť pravdy, dobrú chuť!

Vlasto Bogár

Nevinný

Sedel ako vždy na siedmom schode. Hlava zapichnutá v zábradlí. Po lícach sa mu plazili slané hady detskej bezmocnosti. Strihal nohami vo vzduchu a obíjal si členky. Vojna v kuchyni naberala na sile.

„Kto ti je kurva, ty ožran? Kde sú peniaze? Syn ti ide do tretieho a ty si všetko prepil. Sviňa!“

Tvrdá ruka švihla vzduchom. Stočila sa do klbka ako psie mláďa a utiahla do najbližšieho rohu.

„Vilo!“ zahrmelo.

Chlapec stiahol dlane z uší a dvihol obočie. V chladničke zaštrngali fľaše. Muž šuchtavým krokom podišiel k zárubni, zubami otvoril fľašu a lačne sa napil.

„Si hluchý?!“

Syn pozrel do jeho kalných očí. Chrasta nad nimi začala znova krvácať. Tenký pramienok si razil cestu po koreni nosa. Chlap to pocítil a opakom ruky sa utrel.

„Čo zazeráš? Poď sem!“

Vilo potiahol nosom, zošuchol sa dolu a oprel o olúpanú stenu.

„Pozri na tú…,“ nahlas kýchol. „Že vraj som prepil tvoje peniaze. Čo?“

„Daj mu pokoj! Vilko, choď sa hrať do záhrady,… prosím,…“

„Drž papuľu!“

„Vilko, utekaj!“

Chlapec sa prešmykol okolo otcovho brucha a hodil sa na matku. Na ramene pocítil ostrú bolesť. Zjojkol, ale nepustil matku z objatia.

„Zmizni, sopliak!“ železné pazúry ho zdrapili za košeľu a hodili k dverám. Žena prestala kričať a klesla na dlážku. Chlapec obrátil prosebne oči do stropu a o chvíľu bol na ulici.

Bežal a nevnímal okolie. V ušiach mu bubnoval matkin krik. Chcel vyrásť a skončiť jej trápenie. Až mu vyblednú jazvy, odíde k moru. Tam bude žiť, postaví si loď a uloví rybu. Prejde sa bosými nohami po rozpálenom piesku.

Zabočil do úzkej uličky, do bezpečia. Vrazil do mohutných dverí s kovaním. Zavesil sa na kľučku a zatlačil. Krížom cez prsia sa pozdravil a utekal ku svojmu stĺpu. Oprel si mokré čelo o chladný mramor. Srdce mu prestalo búšiť a matkin krik stíchol. Z vrecka vytiahol nožík. Otvoril ho, dýchol na čepeľ a pomaly leštil spodkom trička. Keď skončil, položil ho opatrne na dlažbu. Vytiahol zápalky a zažal hrubú sviecu. Pokľakol a všetko povedal ukrižovanému. Vzal do rúk nôž. Jedným okom na chvíľu zavadil o svoj obraz na blýskavej čepeli.

Zrazu stŕpol. Stál za ním. Olizol si suché pery a skryl nôž do rukáva. Chcel sa otočiť, no nemohol. Mocná ruka ho pevne držala za boľavé rameno. Po chvíli zovretie povolilo.

Opatrne sa otočil. Dym zhasenej sviece mu náhle vrazil do nosa. Zvraštil čelo, podišiel ku krížu a neisto sa dotkol prebitých nôh. Boli studené ako jasná noc a celé telo obrástlo tenkými prasklinami. Sklonil hlavu, pevne zovrel rukoväť noža a vykročil von.

Pri dverách zastal. Vylomil zámok na drevenej pokladničke a vybral papierové peniaze. Obzrel sa. Tvár mlčala. Obrátil sa k medenej nádobe zavesenej na stene, namočil do nej všetky prsty a odišiel bez pozdravu.