Pavol Garan / Šla Pavla šalviou

FAMA art, Spišská Nová Ves 2017

Vydanie tretej básnickej zbierky dobšinského autora je výsledkom úctyhodného programového úsilia spišskonovoveského vydavateľstva ■ Autor ponúka v tejto knihe básní mierne provokujúcu, dráždivú poéziu, so štipkou blenu, hrsťou sebairónie a misou humoru ■ Ak, pravda, znesieme drsnejšiu, „neanglickú“ vtipnosť s občasnými vulgarizmami ■ Ale život je už taký, ide na nás „zhurta“, ako svojho čitateľa presviedča básnik – „vyšinutý estét, / živé prvočíslo“ ■ Svoju identitu vyznačkoval poéziou a so znesiteľným, hoci niekedy nadprodukčným exhibicionizmom nám nasadzuje do hlavy chrobáka pochybností o svojom význame a mieste na tejto zemi ■ Irónia vrátane sebairónie nesmeruje k zúfalstvu, skôr sa s ňou spája sarkastický pohľad na morbídnu každodennosť ■ Je to poézia bez sentimentálnej utáranosti, poézia, ktorá môže byť pre čitateľa skôr veľkou výzvou než radostnou víziou, môže vyvolávať rozpaky, ale určite nie vyschnutú nudu ■

Dalimír Hajko, Slovenské pohľady č. 2/2018, str. 118

__________________________________________________________________________________

Veľmi osviežujúco pôsobia básne Pavla Garana v zbierke Šla Pavla šalviou (FAMA art). Autorovi totiž rýmovanie ide, takže využitie viazaných foriem je pre zbierku prínosné, nie zbytočne zošnurovávajúce – sem-tam sa síce niečo preženie, ale je to akceptovateľné. Výrazovo sú verše zavše až frivolne privoľné, možno dokonca sexistické, básne však zámerne pripomínajú pijanské piesne, budiž im preto v rámci tohto žánru nekorektnosť odpustená. Navyše, Garanova hravosť a systematické uplatnenie poetiky nonsensu jasne ukazuje, že tak, ako sa lyrický subjekt neberie príliš vážne, by sme privážne nemali vnímať ani verše ako: „Dievčatá, mestom zurčíte / rytmickým zurčaním, / inšpirované určite / Viliamom Turčánym“ (s. 22). Oddychovka ako lusk (a neomrzí ani v tých niekoľkých vážnych polohách, v ktorých sa dosť ojedinelé subjekt ocitne).

Matúš Mikšík: Ge-ne-ruj-ten-text-! (Knižná revue 7-8/2018, str. 32)

__________________________________________________________________________________

Zbierka Pavla Garana Šla Pavla šalviou (FAMA art) je vlastne súborom mikroepizód (z baru, od výčapu, z vlaku, zo stretnutia, z ulice atď.), v ktorých autor zaznamenáva drobné dojmy zo svojho pozorovania či náhle nápady. Niektoré básne sú celkom vtipnou hrou so zvukovou stránkou slov a snahou vynaliezať nové rýmy. Mohli by sme tejto poézii prisúdiť rôzne prívlastky, napr. ľahtikárska, bohémska, nevážna, persiflážna, sarkastická, ironická či sebaironická, cynická.

Problém Garanovej poézie sa však ukáže pomerne skoro, keď čitateľ vycíti, že sa autor samoľúbo opája sebou, svojimi samoúčelnými ekvilibristikami. Inak povedané, poézia je naťahovaná na „kopyto“ rytmickej schémy (prevažujú sonety a tradičné štvorveršové strofy). Všetko vypovedané sa násilne musí podriadiť rýmu alebo asonancii. Tieto zvukové prostriedky nezvýrazňujú myšlienku, ale určujú ju, napr. Garanovi zaiskria spolu slová Wells Fargo a čvargou (alebo ktorékoľvek z rýmov sonetu), takže on okolo nich vyfabrikuje mikropríbeh, ktorému chýba dramatickosť a pôsobivosť. Dôvtipnosť v rýmovej oblasti sa realizuje aj poetistickým rýmom (asonanciou), keď sa v rýmovej dvojici vyskytuje cudzie slovo: Goodman / nezobuďme, comeback / jambe, lásky / husky, gandžu / grungeu atď. Pomerne krátkoslabičný verš je vo veľkom napätí s vetou a potom deformuje jej plynulý chod. Občas pripomína – napr. verše „inštruktorka reiki / s inštruktorkou tai-či / žujú pfeffer steaky /pod ZÁKAZom FAJČIŤ‘ v básni (Reštaurácia) – „hlbinovské“ rýmovanie, i keď u Hlbinu ide väčšmi o snové vízie a hry nespútanej fantázie.

Zostáva však zodpovedať otázku, či je dnes takýto postup bez podstatnej aktualizácie progresívny a prínosný, pretože pri jeho slovnej hre mu chýba práve hra s významom, práve ten paradox, ktorý by mal ukázať niečo zo životných právd či krás. Navyše, Garanovi chýba poetistická ľahkosť a samozrejmosť, hoci mu nemožno uprieť remeselnú zručnosť. Samozrejme, v zbierke sú aj pekné verše a obrazy, ktoré majú v sebe fantáziu, vtip a istý pôvab („,Voníš jako divý chmel,‘ vraví Pavla. /,No to znie lepšie ako smrdíš pivem,‘ vravím ja.“, s. 29 ; „Teraz ma nezobudme‘, s. 51; „Len prečo som si, Pavla, tvoje vrelé bozky / nenabral do termosky…?“, s. 54 a pod.), ale prevláda dojem z nefunkčnej hry.

V druhom cykle Márne kúsky sú ale aj básne, v ktorých je pociťované aj jemnejšie vnímanie medziľudských vzťahov (Príprava na zimu, ale aj Predohra, v ktorej hovorí o rozmere či presahu, v zbierke viackrát vysmievanom). V poslednom cykle Skutočné mesto uverejnil rad obrázkov zo svojho sledovania života v priestore mesta a doplnené svojou fantáziou, ktorej dominuje lacná lascívnosť až frivolnosť. Nepresahuje svoju egocentrickosť k širšiemu pochopeniu sveta, ale necháva voľný priechod libidu, mnoho ráz vyložene nevkusnému a povrchnému hodnoteniu.

Navrátil: Slovenská poézia 2017 (Romboid č. 5-6/2018, str. 81)