O alternatívnych použitiach

Včera som išiel bežkovať až tesne pred zotmením, preto som si zobral čelovku. No keď v zime dýcham a mám ju na čele, osvetľuje mi paru vychádzajúcu z úst a vyzerá to ako jazda v hmle. Šoféri vedia, aké je riešenie tohto problému. Hmlu treba podsvietiť. Preto nosím v zime čelovku v režime predná hmlovka, teda na krku, takže sa z nej vlastne stáva krkovka. Výhodou zimnej krkovky je krásne čistý rozhľad. Nevýhody sú dve. Neotáča sa smerom, ktorým sa otáča hlava, a nedrží polohu. To však pri pokojnom bežkovaní nie sú problémy.

Bola už úplná tma, krkovka spoľahlivo osvetľovala bielu stopu predo mnou. Na záver ma čakal krátky zjazdík, navyše v zákrute. Krásne sa mi to rozbehlo, telo udržiavajúce rovnováhu začalo vykonávať pre bežkárov typické padúcnicové pohyby. S ním aj čelovka. Osvetľovala všetko iné, len nie stopu predo mnou, čo ma nútilo udržiavať rovnováhu ešte padúcnicovejšími pohybmi. Zrazu tma, lebo svietenie na nočnú oblohu nemá veľký orientačný účinok. Nič som nevidel, musel som prepnúť na autopilota. Pristátie bolo tvrdé. V pokojnom režime krkovka obnovila svoju spoľahlivú funkčnosť a osvietila trnkové kríky, v ktorých som skončil.

Toto je názorný príklad rizika skrytého v alternatívnych použitiach. Ich vymýšľame nám naozaj ide, v tom sme dobrí. Napríklad stoličky určené na sedenie alternatívne použijeme ako súčasť akrobatického náradia na vešanie záclon. Alebo motorovú pílu určenú do dvoch rúk alternatívne pripevníme, čím sa nám ruky uvoľnia, niekedy až veľmi. Alebo starú dušu určenú na výplň pneumatiky traktora alternatívne použijeme ako športové náradie adrenalínového bobovania. Takýchto príkladov je nekonečné množstvo, sú ich plné internety a naše vynachádzavé hlavy. Lákajú nás svojimi alternatívnymi výhodami.

No nevýhodou alternatívnych použití je, že sú alternatívy, v ktorých sú nepoužiteľné.

O amatérskych smetiaroch

Počas prechádzok poza humná nášho malomesta sa občas hanbím za tie množstvá odpadkov, ktoré len tak kráčajúc zahadzujeme. My hubári, bežci, prechádzkari, psíčkari… Keď mám slabú chvíľku, vytiahnem igelitku a zbieram. Je mi jasné, že nedokážem vyzbierať celý les, ale vravím si, že keby každý občas vyzbieral za vrecko ako ja, mali by sme sa šej-haj.

Minule som toho nazbieral trochu viac, preto som uvítal, že pri prvých kontajneroch na kraji mesta niekto práve vysýpal smeti a bolo odomknuté stojisko. Bol som rád, že igelitku nemusím ťahať až domov k svojmu. Vyhodil som ju ujovi poza chrbát. Ten keď ma zbadal, chytil amok, rozkričal sa na mňa, že to sú ich kontajnery, oni si za smeti platia, mám si to už aj zobrať. Nechápal som celkom jeho myšlienkové pochody. Myslel som si, že zamknuté stojiská tu máme preto, lebo chceme mať poriadok všade okolo seba, nielen u seba doma.

Ja som mu vysvetľoval, že to nie sú moje smeti ale naše smeti, on zasa mne, že jeho naše smeti nezaujímajú, lebo nie sú jeho. Ja som sa ho pýtal, či tu má niekde namontovaný smeťomer a bude platiť o igelitku viac. On že ide o princíp. Nuž som rezignoval a začal vypúšťať zo seba to, čo zodpovedalo miestu, kde sme sa nachádzali. Slovný odpad. Nie som na to hrdý, ale nech mi slúži ku cti to, že bol separovaný, lebo sme sa vďaka nemu rýchlo separovali. Smeti som tam, samozrejme, nechal.

Aj keď som si myslel, že už som v svojom veku voči takýmto ľuďom imúnny, trochu ma to znechutilo. Nejaký čas som mal problém zohnúť sa po čosi iné ako po dubák alebo čučoriedku. Ale roz­chodil som to. Lebo ak sa človek občas rozhodne namiesto JA myslieť na MY, musí sa zmieriť s tým, že v tom MY sú aj takí, ktorí o to nestoja.

O automatoch

Vždy, keď sa postavím pred nejaký predajný automat a chcem využiť jeho služby, zmocní sa ma jemné gamblerské vzrušenie. Po skúsenostiach s nimi som nadobudol presvedčenie, že všetky majú spoločného predka – hrací automat. Určite zdedili aspoň kúsok jeho genetického kódu. Lebo aj ten s najnevinnejším účelom, napríklad na kávu, na cestovné lístky alebo na mlieko, so mnou hrá hru. Postavím sa predeň, on si ma poobzerá a začne odhadovať, či som nervák, flegmatik alebo humorista. Ozvú sa v ňom prastaré pudy blikajúceho jednorukého zlodeja, niekde vo vnútri sa jemne usmeje, a ide nato.

Má veľa možností, ako mi z nákupu urobiť lotériu a zabrnkať na nervy. Môže odmietať jednu mincu za druhou, lebo sa mu nezdajú dosť chutné. Môže odmietať nové verzie bankoviek, lebo má trávenie nastavené len na staré, ktoré už ale skoro v obehu nie sú. Môže zle narátať peniaze, ktoré do neho hádžem a stále pýtať ešte. Tá špirála, ktorou tovar vytláča von, môže zastať tesne pred tým, ako ho vypustí. Ak tovar vypustí, môže ho zaseknúť pri padaní. Môže mi odmietnuť vydať drobné alebo mi môže vydať zle. Môže zabudnúť zastaviť vypúšťanú kávu či mlieko, môže zhodiť jogurt tak, že sa mu prepichne viečko a vytečie. Môže mi vydať lístok bez potlače. On to všetko môže. Ja nemôžem nič, len dúfať, že budem mať hráčske šťastie. Niet sa komu sťažovať, niet to ako dokázať.

Predajné automaty sú nultá verzia budúcej umelej inteligencie. Určite jej odovzdajú časť svojho genetického kódu. Hádajte, ktorú. Áno, tú hráčsku, škodoradostnú a svojhlavú. Máme sa na čo tešiť. Lebo je rozdiel, či sa so mnou zahráva automat na kávu alebo samojazdiace auto.