Kniha

Zľava!

Tomáš Repčiak

Na vydaj

ISBN 978-80-89717-04-0

Básne určené na prednes, ktoré vznikli na objednávku pre dve recitátorky. Obe s nimi svojho času uspeli na dvoch najvyšších recitačných súťažiach. Sú stále aktuálne. Pri svojej nadčasovosti teda môžu poslúžiť aj ďalším záujemkyniam o prednes.

Original price was: 4,00 €.Current price is: 3,00 €.

100 x190 mm

87 g

Tomáš Repčiak

Na vydaj

ISBN 978-80-89717-04-0

Zľava!

Básne určené na prednes, ktoré vznikli na objednávku pre dve recitátorky. Obe s nimi svojho času uspeli na dvoch najvyšších recitačných súťažiach. Sú stále aktuálne. Pri svojej nadčasovosti teda môžu poslúžiť aj ďalším záujemkyniam o prednes.

Original price was: 4,00 €.Current price is: 3,00 €.

100 x190 mm

87 g

FAMA art, Spišská Nová Ves 2015. 64 str. Brož. Il.

Piata kniha básnika a spisovateľa obsahuje básne určené na umelecký prednes a to nielen rozsahom ale aj tematikou.

Boli napísané najmä pre jednu z popredných neprofesionálnych recitátoriek Júliu Čurillovú a jej dcéru Júliu. V ich interpretácii získali popredné ocenenia na dvoch renomovaných interpretačných súťažiach. Pri viacerých príležitostiach oslovili aj prítomné publikum. Ich autor verí, že rovnako tak oslovia aj každého, kto má rád dlhšiu komunikačnú, zážitkovú poéziu.

Tomáš Repčiak (1972)

Žije v Spišskej Novej Vsi, venuje sa poézii, próze, publicistike, tvorbe pre rozhlas i tvorbe piesňových textov.

Je autorom rozhlasového kabaretu Pánska jazda (SRo, marec 2003 – január 2005) a autorom zábavnej relácie Vlak (SRo apríl 2008 – december 2009).

Debutoval knižkou krátky humorných próz s názvom Zo života Karčiho Vešeľaka (FAMA art, Spišská Nová Ves, 2013), v tom istom roku vydal jej pokračovanie Na krok od raja (FAMA art, Spišská Nová Ves 2013), Tajomstvo kľúča (FAMA art, Spišská Nová Ves 2014), Robte cirkus! (FAMA art, Spišská Nová Ves 2014), Na vydaj (FAMA art, Spišská Nová Ves 2015) Zobrané z PC (FAMA art, Spišská Nová Ves 2018) Vyčítanky (Vlastným nákladom, FAMA art, Spišská Nová Ves 2018) Čítanky (Vlastným nákladom, FAMA art, Spišská Nová Ves 2019).

NA VYDAJ

Tomáš Repčiak, FAMA art 2015

Ani tá najpodrobnejšia analýza doterajšej literárnej činnosti Tomáša Repčiaka nemohla zvedavého čitateľa dostatočne pripraviť na jeho najnovší knižný príspevok. Autor bezstarostne humornej „Vešeľakovskej trilógie” totiž vo svojom najnovšom diele objavuje doteraz neznáme hranice vyjadrenia vlastných tvorivých možností. Zbierka Na vydaj predstavuje jeho básnický debut, ktorý je na túto príležitosť príkladne pripravený – čitateľ teda dostáva do rúk knihu s dômyselnou vizuálnou stránkou, úzko spätou s pôvodným poslaním básní, ktoré boli podľa autorovho vlastného vyjadrenia písané „na objednávku… pre dve recitátorky umeleckého prednesu, Júliu Čurillová a jej dcéru Júliu”.

Všetky básne sú teda po vonkajšej stránke premyslene komponované tak, aby pri recitovaní plynuli nerušene. Vynaliezavý rým, dôraz na rytmickosť, časté opakovacie prvky, bohatá obraznosť atakujúca rozmanité zmysly i pestrá modálnosť veršov pomáhajú k výraznému zážitku, ktorého naplnenie možno nájsť práve vo forme umeleckého prednesu. No ani čitateľ knižnej podoby básní nemusí byť ukrátený o pôžitok z Repčiakovej poézie, ktorá je po všetkých formálnych stránkach zvládnutá na veľmi vysokej úrovni.

Čo však v konečnom dôsledku necháva čitateľa v nemom úžase, je obsahová stránka jednotlivých básní. Už v úvodnom texte sa totiž pôvodným poslaním humorista Repčiak púšťa do veľmi dobre organizovaného a bohatou paletou obrazov a intertextových asociácií podopreného pátrania po hlbinách ženskej duše, pričom objavuje stále nové a nové cesty, ktorými sa vnútorný život lyrických hrdiniek môže uberať. Rozsah pocitov, ktoré autor spracúva, rovnako ako zoznam motívov, ktoré do proce­su pátrania plynule začlenil (vojnový, náboženský, regionálny a mnohé iné), je mimoriadne široký a v každej z básní dokáže formulovať dostatočne svojbytnú výpoveď o svojej hrdinke.

V centre zbierky Na vydaj teda stojí napätie medzi čitateľsky vďačnou formou básnického spracovania a mnohoznačným obsahom básní, ktorých rozvitie a plné pochopenie si určite vyžaduje dlhší čas a opakovaný návrat k textu. Horizont originálne spracovaných citových vnemov ženských postáv je pritom natoľko široký, že čitateľ nachádza stále nové a nové významové odtienky výpovedí – a nezáleží na tom, či sa pohrávajú s vojnovou tematikou (Krištáľová noc), alebo s motívom osobnej tragédie (Večera). Vo výsledku totiž ide vždy o hlboké a patrične precítené svedectvo.

Milan Kolesík, Knižná revue 1/2016

Večera

Džango bol niktoš, Džango bol kúzelník,

Džango bol chyba v programe.

Len tak medzi nami, Džango bol kvík,

prasák a anjel, ktorý spadol z neba!

Džanga si jednoducho nedáme,

cudzinec, darmo, neviete, čo treba

človeku k tomu, aby Džangom bol.

 

Dva roky v base, dva a pol

za falošné karty v susednom meste.

Ja som len sprosté dievča z kuchyne,

vy z toho múdrejší tiež nie ste.

Keď príde na to, tvári sa tak nevinne,

že by mu dal päť centov aj fízel.

Podajte mi toto izé, utierku…

Keď so mnou išiel po kine,

usmievali sa tetky z kvetináčov v okne.

Džango mal také oči, cigárko

vo fajnovom puzdierku

a dáždnik, pre prípad, že zmoknem.

 

My sme slušní ľudia, si nemyslite,

že by som sa vláčila s dajakým tulákom,

čo si ma chytil kdesi v žite

alebo našiel v prachu za vlakom.

My sme slušná rodina,

ako každá druhá, v kostole v tretej šóre,

nám, prosím pekne, veľmi dobre

zapína tam hore.

 

A šijem na vás woodoo:

„Nakoniec príde Loa, nedobrých potrestá

dostanú čkavku a nebudú môcť zaspať,

keď kradli, brali, nedajbože klamali.

Na neverné ženy sadne Loa a vezme im chuť,

 

vezme ich do mesta a budú naspak –

keď nie si poriadna, tak buď!

 

Najhorší narodí sa ako Diab strašný,

čo bude ľuďom cicať rozum,

tak vezmi kohúta a priviaž kozu,

lebo je Loa a je Diab na nebi

tak vraveli to starí ľudia všetkým,

po nociach túžili byť bez reťazí

 

ako sú všetky dietky, čo keby

že počúvajú Obatalu, láskavú,

nekonečnú, Yemeya z mora volá,

Ogun za les dýcha, tak nebolo by zla v človeku,

sebectvo, pýcha, iba Oshun láskyplná…“

 

Fúhá, ale som sa rozčertila,

to vždy, keď navarím a spomínam

na ten jeho pekelný úsmev,

keď mi chcel niečo riadne povedať,

navrela mu žila a potom

precedil: „To skúsme!“

A ja som doma ukázala, kto je zať.

Džango bol niktoš, Džango bol kúzelník,

len tak medzi nami, Džango bol kvík,

prasák a anjel, ktorý spadol z neba!

Čo vedel milovať

seba.

 

V pätnástich bábo, to som nečakala,

pánbožko nám ho nedoprial.

Vravela som si, bude to malá,

ružová výbavička, ružové plány

Džango bol stále kdesi kráľ,

chodil domov v noci,

a ja som varila tie sny,

že kúpi malý domček pri mori,

hoci malý, nemusí byť taký noblesný

ako na hlavnej avenue.

 

Nabielim steny a keď stratím chuť,

príde Džango a nájdem ju

v jeho objatí. Chvíľu so mnou buď,

len chvíľočku a potom si choď s pánom,

aj tak mám v hrnci mäso,

musím prať, po chlieb zavčas ráno,

roboty, že až neviem, kde som.

„Je možné vidieť baróna Samedie,

keď sa nepozeráš priamo, ale do všade,

prisahám na mamu, že žije, chodí v čiernom

a kdekade ho už stretli ľudia, najmä po pohrebe,

je chudý, na hlave má cylinder, je to on,

 

barón Samedie, čo sa stará o čierny grunt,

aj v hlavnom meste prešiel po bulvári,

v ruke má vychádzkovú paličku. Je starý,

tak vravia ženy, čo tam boli. Veru,

ten barón z posledného hotela

má hroznú náladu a namiesto úst dieru,

a cylinder si tlačí do čela.

 

Rýchlo sa otoč,

vezmi pierko čajky, prach spod prahu

a štyri kvapky potu, všetko to zabaľ do

handry a odhoď na samotu, sa nehanbi,

veď to tam celé ako smútok zhnije,

tak zaháňa sa barón. On, Samedie.“

 

A on sa túlal, taký Džango bol,

niktoš aj kúzelník, dva roky a pol

sme žili ako v raji.

Naholo, ako dva holúbky,

čo čakajú, či niekto hodí kôrku,

no nikdy nebolo tak zle,

maximálne na štvorku.

Všetko má svoj čas,

aj koláč sa pečie len toľko,

koľko cestu treba.

 

Môj Džango sa nebál

prísť večer opitý a zas,

potom ho videli s tou vdovou,

prestal mi nosiť kvety

a voňal jablkovo,

ja som len sprosté dievča z kuchyne,

chcela som ako predtým

prechádzať mestom po kine

a tetkám z kvetináčov

hovoriť Dobrý deň!

 

Keď berú vám sen,

musíte ísť preň,

tak som si obliekla šaty

na nedeľu, belasé ako nebo,

šatku celú bielu

a išla na návštevu k pani.

Človek nemyslí, keď má v ruke nôž,

či ho neporaní, tak som tam stála,

pršal na mňa smiech,

vravím si, keď boh ti nie,

tak sám si napomôž, smeje sa, nech!

Potom vyšiel z izby, vravím –

Džango, si niktoš, Džango si chyba v programe

len tak medzi nami, Džango, si

prasák, ja ten anjel, ktorý spadol z neba

na hlavu, že si akurát teba vzal!

 

„Bábiku nemožno použiť na iného,

sa do nej skryli všetky neduhy, musíš

si kľaknúť, byť ako rieka s brehom

a modliť sa Ó, sila Boha, zjedz chorobu,

nech je táto bábika očistená,

 

a tak pripravená na úlohy iné,

nech je tak, nech sa stane.

Som videla raz v kine, že ožila bábika

z hliny a narobila šarapatu v meste.

 

Preto sa pýtajte, že: Kde ste, duchovia dobra?

A ak vám nedajú znamenia, nechajte

bábiku spať. Ja dobre viem, som mohla už byť mať

a chovať dvojičky, dievča – chlapec božský,

tak dávajte pozor, tak sa očistená zaklína –

vezmi dve dosky, krížom polož, mamina,

opakuj: Túto bábiku venujem všemohúcemu

Bohu nad životom a smrťou,

zemou a všetkým, krstím ťa menom, povedz koho liečiš,

Nech je skrze tvoju moc zdravý a sa tak stane!

Z choroby ostane len kal…“

 

Poslal ma domov, a sa smial,

tak spravila som to, čo viem –

dobrú večeru.

Pokrájať zeleninu, za hrsť krúp,

mäso, to najprv, viete, musí zmäknúť,

pol kila, kilo radšej kúp a na korenie

treba myslieť, toto robí jedlo…

Čo tak pozeráte? Vidím vám v očiach

čakanie na drámu, v ktorej dvaja

skončia. Bez dychu myslíte si, že som

Džanga zabila.

 

Ako som povedala, minimálne

pol kila, musíte ho krájať

s láskou a nezabudnúť ani na tabasco.

Za vraždu predsa nestojí vám taký chlap,

kúzelný niktoš, anjel prasák, kvík,

čo mu je skôr než láska bližší podvod, trik.

Ušla som a teraz žijem s druhým,

sme slušná rodina,

ako každá druhá, v kostole v tretej šóre,

nám, prosím pekne, veľmi dobre

zapína tam hore.

 

A Džango? Na druhý deň prehral

aj vdovu v jednom podniku,

tá to na neho povedala, dostal po hlave

a každý rok čo chvíľu sedí v base. Skončil švorc,

stačilo iba v ten večer

zameniť falošné karty za pravé.

Ostal sám.

 

Zabudla som sa spýtať – chutí Vám?

Mohlo by vás zaujímať